NEHODIACE SA PREČIARKNITE / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

„Vyberte slová, ktoré nepatria do riadku, a to tak, že nehodiace sa prečiarknite.“ „Lujza, Lujza, poď sem – pomôž mi s tým.“ Elina na mňa nástojčivo pozrela a hoci sa mi nechcelo, zdvihla som sa a prisadla si k nej. „Eli, máš prázdniny, prečo ten pracovný zošit? Čítaj si alebo sa choď hrať,“ snažím sa mudrovať. „Mňa to baví, mám rada hlavolamy a takéto všelijaké haluze,“ usmeje sa, v kútikoch úst čupí pozostatok nedávnej čokolády. Hlávku skloní na moje plece, nohu si ležérne prehodí cezo mňa a v odovzdanosti a v plnej dôvere si pri mne čučká a detsky neodolateľne ma núti spolupracovať. „Hlava, srdce, okno, ucho, lyžička, prst,“ čítam. „No? Čo do radu slov…“ „To je predsa ľahké!“ preruší ma. „Okno a lyžička!“ zasmeje sa svojej bystrosti a aj tomu, že ma to nenechala dočítať. Okno a lyžička. Nemalo by ísť z radu von buď srdce, alebo naopak rozum? Tieto dve v jednom rade. Majú tam byť – spolu. Logika hovorí – áno. Skúsenosť – je to diskutabilné. Usmejem sa. Tak vnútorne. Ale asi to vidieť – ten letmý pohyb kútikov úst. Elina sa pýta, čomu sa smejem. Hovorím, že neviem. Prababička hovorí, že sa smejú bez príčiny len deti a blázni, povie mi, a že ja nie som dieťa, tak potom čo som, rozrehoce sa a ja sa k nej pridám. Objímeme sa. Tak potom – čo som?

***

Šport je dobrý. Telo pri ňom vyplavuje endorfíny, hormóny šťastia. A to ona potrebuje. Potrebuje byť šťastná. Prednedávnom začala s jogou. A čo tak plávanie? Všetci tí ľudia, ktorí zvyknú plávať v jazere, pôsobia tak – disciplinovane. Zdajú sa mi takí – plní vôle a áno, takí –šťastní, oddýchnutí, bezprostrední. Premklo ju vzrušenie. Zrodila sa myšlienka a s ňou bolo na ceste odhodlanie. Alebo bicykel. Bicyklovať sa môže aj po meste. Napríklad to dievča, čo občas ráno stretáva. Naposledy mala mokré vlasy a nasadala na bicykel. Pláva, bicykluje. Áno, začne plávať!

***

Vonku prší. Dážď bubnuje a ja klepkám prstami o stôl. Premýšľam. Ak prestane pršať, pôjdem sa prejsť okolo jazera. Nadýchať sa vzduchu po daždi, ktorý má svoju jedinečnú vôňu. Počujem tikot hodín. Bude skoro deväť večer. Sestra s Elinou sú na chalupe na Liptove.

Prestáva pršať. Obúvam si tyrkysové topánky a do ruksaka pribalím tenkú pláštenku.

Kráčam asfaltovou cestou popri jazere. Už tam nie je takmer nikto. Dvojica opodiaľ vyšla práve z vody a chystá sa domov. Zrazu mám pred sebou Elinu, ako ma nedávno usvedčila z môjho hraného šťastia. Nie si skutočne šťastná, pretože už nechodíš plávať v noci. Neusmievaš sa. Malá ale nevie, že nočné plávanie má spojitosť s nočným zadýchaním dvoch tiel plných vášne a lásky. Rozum, srdce, lyžička. Zrazu som pocítila zvláštnu zmes vzrušenia, hnevu, tlaku a nutkavého pocitu ísť si zaplávať. Je desať hodín večer. Chvíľu zaváham. Zhodím ruksak, šaty, vyzujem si topánky. Vchádzam do vody. Je studená ako smrť. Vábi ma, chcem to – chcem sa do nej vnoriť. Leto – jazero – 2014 – smiech – splynutie. Nehodiace sa prečiarknite – splynutie! Plávam rýchlo, ponáram hlavu a vzápätí sa vynáram. Hlava – srdce – sľuby – úprimnosť. Vyškrtávam, čo tam nepatrí – úprimnosť! Už dávno som necítila život v jeho plnej naturálnosti a drsnosti. Nočná voda zmýva všetky stopy minulosti.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: