Nočný rozhovor – Ladislav Mňačko

Nočný rozhovor – Ladislav Mňačko

Nočný rozhovor – Ladislav Mňačko, Vydavateľstvo politickej literatúry 1966

Hoci Ladislavovi Mňačkovi nemožno odňať miesto medzi poprednými autormi 60. rokov minulého storočia, v súčasnosti je jeho tvorba vnímaná skôr ako prežitok doby, niečo minulé, späté s bývalým režimom, neaktuálne. Opak je v tomto prípade pravdou. Možnosť aktualizovať Mňačkove texty sa nám núka takmer pri každom z jeho diel, nevynímajúc Nočný rozhovor. Na čo to je dobré? môže sa ktosi spýtať. Myslím, že minimálne na to, aby sme si väčšmi začali uvedomovať, že hoci sme takmer o šesť desaťročí ďalej, istým spôsobom stále robíme kroky naspäť. A to by sa ani pánovi Mňačkovi iste nepozdávalo.

Autor je kvalitný prozaik a minimálne rovnako kvalitný publicista. Oba tieto profesijné aspekty sa čiastočne prelínajú aj v diele Nočný rozhovor. Musím sa totiž priznať, že som knihu celý čas čítala v domnienke, že ide o reportáž, a dokonca autobiografickú. Napísanú sofistikovaným obrazným jazykom, ale až desivo skutočnú a drsnú. No a potom prišlo uvedomenie – Mňačko si to vlastne celé vymyslel. Dobre, možno nie celé, veď príbeh v podstate stojí na retrospektíve reálnych skutočností anglo-amerického bombardovania Drážďan z 13. februára 1945, ale samotný nočný rozhovor, a teda nosnú časť dejovej línie, pravdepodobne áno.

„Prechádzal som ulicami, námestiami, pasážami, budovami, miestnosťami imaginárneho mesta, ktoré už len veľmi nejasne existovalo v mojej pamäti. Z palácov, obchodov, galérií, bankových hál nezostalo nič. Po vojne to tu zrovnali, jamy a odkryté pivnice, plné páchnucich mŕtvol, zasypali šialenou drťou z tehál, betónu, omietky, popola, šrotu, potravín, textilu, kameňa, skla, kostí, plechov, kože a všeličoho, všetkého, čo dokopy, živé a mŕtve, robí mesto mestom“ (Mňačko, 1966, s. 16).

Nám bližšie nie celkom známy bývalý väzeň sa jednej noci v Drážďanoch ocitá v pohrúženom rozhovore s mladučkou, volá ju Kleine, dcérou bývalého nacistu, ktorého po vojne obesili Angličania. Obaja do vzájomnej konverzácie vnášajú osobné krivdy, ktorými sa na nich podpísalo vojnové obdobie, no akoby každý z nich stojí na druhom konci pomyselného spektra. Kleine nesie ortieľ dieťaťa vojnového zločinca veľmi ťažko. Neustále sa snaží pochopiť, prečo práve jej otec, prečo Nemci, veď zabíjali mnohí, ďalší, nielen oni. Nechce ospravedlňovať ich činy, ale dumá, hľadá príčiny a dôvody, porovnáva. Starší a vyspelejší väzeň, ktorý osobne 2. svetovú vojnu okúsil, vyvracia jej často naivné predstavy o vtedajšom chode sveta a nemeckých praktikách.

„Vedeli všetci Nemci, aké hrôzy sa tu dejú? Vedeli to všetci?“

„Mnohí vedeli. Mnohí, boli ich státisíce, možno ešte viac, ich robili. Mnohí čosi počuli, čosi tušili, ale nechceli nič konkrétneho vedieť. Každý mal vo svojom širšom, či užšom okruhu známych alebo príbuzných, ktorých odvlieklo gestapo. Ale ani príbuzní ubitých si nechceli neraz priznať, že je to zločinná hrôza“ (Mňačko, 1966, s. 128).

Bývalý väzeň nás sprevádza celým príbehom v ich-forme, dynamicky opisuje udalosti jeho krátkej opätovnej návštevy Drážďan, otvára pred nami svoj vnútorný svet a necháva nás čítať v ňom. Rovnakým spôsobom sa otvára aj v rozhovore s Kleine, v ktorom sa vracia ku svojej minulosti, strateným priateľstvám, nenaplneným láskam. Sú si akousi zvláštnou oporou v prežívaní vlastných strát a vyrovnávaní sa s nepriazňou osudu. Romantickú zápletku v tomto diele nepovažujem za výslovne romantickú, je to skôr výkrik do prázdna, pomoc zlomenej osobe, zdieľaná bolesť, neprávosť.

Ak obľubujete vojnové príbehy, dajte Mňačkovi šancu. Pretože hoci neopisuje front, front sa ťahá za ním, do miest, medzi ľudí, do kaviarní, na námestia. A často ide o hrôzostrašnejší front než ten vyslovene vojnový.


Autor: Júlia Valčeková
Zdroj obrázkov: Vinlit
  • Vydavateľstvo politickej literatúry
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: