Opilé povídky – Libor Dvořák, Pavla Bošková

Opilé povídky (O tíži a lehkosti ruské duše) – Libor Dvořák, Pavla Bošková

Opilé povídky (O tíži a lehkosti ruské duše) – Libor Dvořák, Pavla Bošková, Mladá fronta 2014

Kniha Opilé povídky je antológiou 23 poviedok z ruskej literárnej klasiky. Upozorňuje na to už podnadpis knihy – národní tragédie v ruské literární klasice. Spoločným leitmotívom všetkých poviedok je člověk, co zbloudil při hledání pravdy (s. 113). Sľubný názov však neprinesie čitateľovi pravý ruský zážitok. Alebo len sčasti. Potoky vodky síce tečú na každom kroku, ale očakávaný efekt nie je taký grandiózny, ako národná tragédia sľubuje. Pár vtipných momentov z väčšej časti miestami prehlušujú suchopárne opisy nekonečných pitiek a bitiek či brzdiacich dialógov. Nie som si však istá, či povestný šmrnc niektoré poviedky nikdy nemali alebo sme oň ukrátení kvôli českému prekladu. Hlavní hrdinovia „alkopríbehov“ sú starostlivo povyberaní z každého hierarchického stupienka ­­­– aby nikto neostal ukrátený. Svojich 5 minút slávy si užijú obuvníci, učitelia, inžinieri, právnici, plukovníci aj generáli, dokonca aj ženy, ktorým nevyšiel povestný krok. Hovoríme však o ruskej literatúre, preto by nás to vlastne vôbec nemalo prekvapovať.

Pozornému čitateľovi neunikne fakt, že úvodnú Gogoľovu poviedku Kočár už kdesi čítal. V jeho románe Mŕtve duše. Okrem Gogoľa má v antológii miesto aj nemenej známy Anton Pavlovič Čechov, ktorý svojmu humoru nezostáva nič dlžný. V úvodnej pasáži poviedky Noc na hřbitově (Novoroční povídka) sa vysmieva takej obľúbenej činnosti, akou je oslava Nového roka:

„Nový rok jsme zapíjeli u jednoho starého přítele a já se tam opil, jak zákon káže. Na svou obhajobu ale musím říct, že jsem se rozhodně nenamazal jen tak z čiré radosti. Radovat se z nezmyslu jako je Nový rok, je podle mího mínění hloupé a lidské inteligence nedustojné. Protože nový rok je naprosto stejné svinstvo jako starý… jen s tím rozdílem, že starý rok byl ničemný a nový vždycky bývá ješte horší… Podle mě se člověk, slavící Nový rok, nemá radovat, ale naopak trpět, plakat a pokoušet se o sebevraždu. Nesmíme zapomínat, že čím novější rok nadchází, tím blíž máme ke smrti, tím větší je naše pleš, tím klikatější vrásky, tím starší žena, tím víc máme dětí a tudíž tím míň peněz…“ (s. 94)

Okrem týchto dvoch pánov sa v antológii objavia aj Maxim Gorkij či Michail Bulgakov, ako aj u nás menej známi Daniil Charms alebo Zachar Prilepin. Niektoré z poviedok majú tendenciu skĺzať k moralizovaniu, čo však vyvažuje pomerne humorné ladenie tých zvyšných. Alkohol, metla Ruska, zametá so svojimi ľahko získanými obeťami podľa potreby – od ľahkej opičky na ľavom pleci až po zúrivého orangutana, ktorí si myslí, že ho chcú zjesť čerti. Rozhovor so psom tu tiež nie je nič nevídané – ale pozor, nie taký, aký dnes vedú emancipované ženy bez detí (pozn: so psom, nie medzi sebou). Niektoré poviedky upútajú svojím prepracovaným psychologickým pozadím, dokonca sa môže stať, že ich hlavných hrdinov budeme ľutovať. Iní si, naopak, padať na hubu, a to doslova, zaslúžia. Opakovane. Svojich obľúbencov si tu nájdu chronickí ľutovači s neutíchajúcou potrebou niekoho zachraňovať aj drastickí morbiďáci vyžívajúci sa v nešťastí toho druhého. Čo sa rozsahu týka, pútavejšie sú skôr tie kratšie, ostrovtipnejšie, to je však už majstrovstvo dobrého rozprávača. Nie každému je tento dar dopriaty.

Ako to už v antológiách býva, nie všetky poviedky zaradené v jednej knihe majú rovnakú výpovednú hodnotu. Oceňujem však snahu autorov sústrediť do jednej knihy to najlepšie, čo nie sám život, ale sám alkohol v ruskej zemi/zime napísal. Alkoholické mikropríbehy tvoria v každom prípade zaujímavý celok vhodný napríklad aj na nadchádzajúce dlhé zimné večery. Ale pozor na to, čo pri čítaní budete popíjať.


Autor: Lucia Smiešková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: