Pálenie kníh – téma týkajúca sa nielen minulosti, ale aj súčasnosti

Dejiny literatúry sú nepochybne svedectvom o nekonečnej ľudskej imaginácii a hľadaní nadčasových myšlienok a posolstiev pre nasledujúce generácie. Krutou pravdou však je, že popri všetkom idealistickom snažení sú to zároveň dejiny potlačovania a ničenia artefaktov spísaných na papier alebo iné médium, s cieľom zmazať akúkoľvek stopu nielen po samotných knihách, ale aj ich autoroch. A nech sa pozrieme do akejkoľvek doby, vždy sa našla skupina ľudí, ktorá určité literárne diela vnímala ako nepriateľské k vlastným názorom a v dôsledku toho museli byť zlikvidované. Tieto tendencie nie sú cudzie ani v súčasnosti a keďže len nedávno, desiateho mája, sme si pripomenuli jedno smutné výročie pálenia kníh, rozhodol som sa venovať tejto téme samostatný článok. Existuje viac zdrojov, z ktorých je možné čerpať, pre istú úspornosť priestoru využijem predovšetkým dva tituly, v ktorých sa o ničení kníh píše koncentrovane: ide o Obecné dějiny ničení knih od Fernanda Báeza (Host 2012) a Zloději knih od Andersa Rydella (Kniha Zlín 2017). Oheň vždy patril medzi rozšírené symboly v mýtoch aj literatúre, boli mu prisudzované funkcie očisty, prerušenia kontinuity alebo definitívneho konca. V poslednej časti článku sa preto budem venovať aj beletrii – vybraným románom, v ktorých boli pálené knihy.

V roku 1821 napísal básnik Heinrich Heine verš, ktorý sa stal proroctvom naplneným o viac ako storočie neskôr: „Kde pália knihy, tam ľudí tiež pália nakoniec.“ Práve 10. 5. 1933 došlo pravdepodobne k najznámejšiemu páleniu kníh v 20. storočí. Predchádzalo mu viacero iných verejných pálení, začalo to druhého mája. Nacistická ideológia vyžadovala dôsledné očistenie kultúry od vplyvov považovaných za zdegenerované alebo podradné a nehanebne likvidovala všetko, čo takto označila. Je tu však paradox, o ktorom hovorí vo svojom diele Anders Rydell: hoci boli knihy pálené verejne, zároveň prebiehali projekty prominentných nacistov zamerané na vytvorenie zbierok literatúry práve od autorov, ktorí boli inak ničení. Pod velením Heinricha Himmlera a Alfreda Rosenberga takto vznikali ohromné knižnice (hovoríme naozaj o státisícoch, dokonca miliónoch exemplárov) na rôznych miestach v Európe, ktoré boli zamerané na ideologický prieskum nepriateľa. Išlo predovšetkým o židovských a kresťanských autorov, ale aj socializmus a komunizmus. Osobitnú pozornosť venovali nacisti budovaniu knižníc o okultizme, ale to už je skôr námet na osobitný článok.

Vráťme sa do mája 1933. Nie je žiadnou náhodou, že na zhromaždenie a pálenie kníh boli využití študenti univerzít, ktorí ochotne posluhovali profesorom, prívržencom totalitnej strany. Na zhromažďovaní kníh, predovšetkým židovských autorov, sa podieľala hlavne mládežnícka frakcia nacistickej strany a eufória strhla ďalších ľudí. Počas pálenia 10. 5. 1933 mal svoj príhovor aj Joseph Goebbels, ktorý hovoril o prejave vôle národa, novom poriadku:

„Konáte proto správně, když v tuto půlnoční chvíli odevzdáte plamenům démona minulosti. Minulost lehá popelem a nová éra povstává z plamenů žhnoucích v naších srdcích“ (Báez 2012, s. 361).

V reakcii na pálenie sa objavil pojem „bibliokaust“ a veľa významných osobností kultúrneho života vyjadrilo protest, dobre však vieme, že všetky tieto aktivity vyšli nazmar rovnako ako milióny životov v ďalších rokoch.

Okrem Nemecka boli knihy pálené aj v iných európskych krajinách. Nacisti sa deštruktívne realizovali v Holandsku, Belgicku, Francúzsku, Poľsku a kultúrne čistky spojené s ničením kníh prebiehali prakticky v každej krajine zasiahnutej nacizmom a neskôr komunizmom. Kvantá kníh zhoreli v dôsledku bombardovania napríklad vo Francúzsku, Taliansku, Anglicku a Nemecku. Hroznou iróniou dejín ostáva fakt, že sám Hitler bol vášnivý čitateľ a jeho knižnica mala vraj okolo 16 000 titulov. Jej torzo sa v súčasnosti nachádza v knižnici Kongresu vo Washingtone.

V súvislosti s pálením kníh nemôžeme obísť zmienkou antické knižnice s azda najznámejšou knižnicou v Alexandrii, ktorá mala slúžiť ako akási základňa poznania vtedajšieho známeho sveta. Dôvody jej zániku sú pravdepodobne viaceré, od rímskych útokov sprevádzaných požiarmi cez pálenie zakázaných kresťanských kníh až po viaceré zemetrasenia. Podľa niektorých verzií spolu s Alexandrijskou knižnicou nenávratne zmizli aj viaceré Aristotelove spisy. V priebehu nasledujúcich storočí nasledovalo ďalšie a ďalšie pálenie kníh, spomeňme vyplienenie Konštantínopolu Turkami v roku 1453, takmer absolútnu likvidáciu starobylých aztéckych a mexických spisov španielskymi dobyvateľmi a kresťanskými biskupmi v 16. storočí. V roku 1666 vypukol v Londýne obrovský požiar a je predpoklad, že v ňom zhorelo značné množstvo kníh.

Presuňme sa znovu v čase do nie až tak vzdialenej minulosti a spomeňme ešte pálenie kníh v Iraku v Bagdade v roku 2003, keď bola vyrabovaná Národná knižnica. Zdá sa až nepochopiteľné, ako dokážu ľudia pod vplyvom masovej hystérie ničiť dokumenty, ktoré by boli za iných okolností prejavom národnej hrdosti. Generálny riaditeľ Národnej knižnice Saad Eskander vtedy uviedol:

„Ztratili jsme kolem 60 procent našich státních záznamů a dokumentů, které byly buď spáleny, nebo poškozeny vodou. Ztracené dokumenty patřily všem ministerstvům a všem státním orgánům od sklonku 19. století až do Saddámovy éry. Pokud jde o knihy, domnívám se, že jsme ztratili 25 procent všech fondů, převážně vzácnych knih, těch nejcennějších“ (Báez 2012, s. 483).

Po roku 2000 sa objavilo aj pálenie kníh Harryho Pottera, pričom tieto aktivity boli výsledkom obvinení rôznych kresťanských spoločenstiev, že J. K. Rowlingová manipuluje prostredníctvom svojich kníh deti. Harry Potter vraj šíri okultizmus, čiernu mágiu, dokonca satanizmus. Knihy o najslávnejšom študentovi mágie boli pálené napríklad v USA alebo v Mexiku. (Mimochodom, knihy o Potterovi boli ostentatívne ničené nielen pálením, ale aj rezaním a strihaním.) Naposledy sa v roku 2017 vyhrážali Rowlingovej pálením kníh priaznivci Donalda Trumpa, pretože autorka kritizovala Trumpove postoje k migrácii.

V predchádzajúcom odseku sme otvorili tému beletrie a presuňme sa teraz naplno do fiktívnych diel, v ktorých nechali spisovatelia zhorieť knihy. Ozvenu nacistického besnenia nájdeme v románe Zaslepení od nositeľa Nobelovej ceny Eliasa Canettiho (Odeon 1984). Vo fenomenálnom románe Meno ruže (Slovart 2016) nechal Umberto Eco zhorieť stredovekú knižnicu plnú literárnych klenotov. Páleniu kníh sa v súvislosti s inkvizíciou a démonizmom venoval Arturo Pérez-Revert v dômyselnej a literárne pôsobivej knihe Dumasov klub (Slovart 2016). Ako pevnú súčasť sveta zakomponoval ničenie kníh ohňom Ray Bradbury v slávnej antiutópii 451 stupňov Fahrenheita (Plus 2015). V Bradburyho románe existuje povolanie s popisom práce vyhľadávania a pálenia kníh: hasiči. Iné povolanie spojené s horením literatúry nájdeme v groteske Manaraga od Vladimíra Sorokina (Artforum 2017), kde kuchári zameraní na grilovanie exkluzívneho jedla používajú ako palivo práve knihy. Zaujímavosťou Manaragy je, že ak rozstrihnete obálku, vyzerá to, akoby bol výtlačok v plameňoch.

Zdá sa, že ničenie kníh ešte vždy prichádza ako možnosť aj v dnešných dňoch. Ako poslednú ponúkame na zamyslenie situáciu vydavateľa, ktorý uvažuje nad tým, čo by robil, ak by sa mu nedarilo. Z časti z recesie, z časti vážne navrhol Jakub Němeček, majiteľ vydavateľstva Gnóm!, spálenie kníh ako riešenie, ak by skrachoval. „Je to kontroverzní, já vím. Ale je to takové znamení doby, doby levných sériových výrobků a pšenice sypané do moře, doby obrovské chudoby na jedné straně a obrovského plýtvání na straně druhé…“ (http://gn6m.cz/i2017.jsp 30.4.2018). Ostáva len dúfať, že sa mu dariť bude, pretože práve knihy z Gnómu! sú výborné.

V priebehu dejín boli knihy ničené množstvom iných spôsobov, o tých však viac možno nabudúce. Je naozaj škoda, že si musíme pripomínať aj deštrukciu ako jeden zo spôsobov, ako ľudia pristupujú ku kultúre a obzvlášť zlovestné sú tendencie aj na Slovensku, ktoré ukazujú, že likvidácia kultúry nie je ani zďaleka vecou minulosti.


Autor: Ján Blažovský
Foto zdroj: wikimedia.org
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: