Pani doktorka / TVORÍME

Neisto zaklopal na dvere, sklonil hlavu a čakal. Za dverami počul zreteľný a rýchly klepot písacieho stroja. Cítil, ako mu v sluchách silno búši krv a znovu mal chuť len tak si ľahnúť na tvrdú vykachličkovanú dlážku, zavrieť slastne oči aspoň na pár minút a zaspať. Hanbil sa za túto slabosť, ktorá sa k nemu vracala v poslednom čase väčšinou po prepitom večere a pokladal ju za neklamný znak toho, že naozaj nie je zdravý, že niečo s ním nie je v poriadku.

„Pán doktor, to je hypertenzia, to je jednoducho iba hypertenzia a tú treba liečiť!“ povedala mu pani doktorka, keď sem prišiel asi pred rokom prvýkrát. Páčilo sa mu, keď mu hovorila pán doktor, hoci bol iba doktor prírodných vied. On ju na oplátku tiež nikdy nezabudol titulovať ako pani doktorku. Bol to ich zaužívaný rituál, ktorý vznikol spontánne pri prvom stretnutí a ktorý obom vyhovoval. Odvtedy si zvykol chodiť sem pravidelnejšie a vyberať si svoju dávku kalcia v injekciách. A zvykol si aj na rôzne ibuprofény a silné oblbováky proti boleniu hlavy. A potom, neskôr, aj na valeriánske kvapky a na lieky proti búšeniu srdca. Dokonca už párkrát stihol vyskúšať aj nitroglycerín a jeden vždy nosí so sebou – pre prípad krajnej núdze.

Rád sem chodil, lebo tu sa nikto nepozastavoval nad tým, že má zvýšený tlak, nikto sa nečudoval, že niekedy je jednoducho fyzicky na dne. Tu ho jednoducho brali takého, aký je. Aj keď bola čakáreň plná pacientov, pani doktorka si vždy našla pre neho čas, požartovala, dala mu injekciu, lieky a ani s maródkou nerobila veľké caviky. Stačilo len povedať, koľko dní potrebuje, a ona mu ešte žartovne prikázala, aby doma skutočne oddychoval a s prácou to nepreháňal. Veda vraj počká. Rád pozoroval, ako jej šla práca od ruky. Imponovala mu jej bezstarostnosť, profesionalita a ohľaduplnosť. Vždy od nej odchádzal nabitý optimizmom. Len dnes akosi stále neotvára dvere, hoci počuť klepot jej písacieho stroja.

Zúfalo sa pozrel na jeden a potom na druhý koniec dlhej chodby s nekonečným počtom bielych dverí bez kľučiek, ktorá vracala ozvenu každého zvuku ako jaskyňa. Prázdna, sterilne biela, nekonečne dlhá, vykachličkovaná jaskyňa, zaliata obedňajším slnečným svetlom. Chodba bola prázdna, v tejto dobe obeda už bez šumu a vravy čakajúcich netrpezlivých pacientov. Iba spoza jedných vzdialených dverí sa ozýval zvuk rádia, ktoré asi zabudli vypnúť a z jedného trochu pootvoreného okna na chodbe doliehal šum áut z ulice a vzdialené hlasy chodcov a pacientov, ktorí pofajčievali pred vchodom do polikliniky, o dve poschodia nižšie.

Nikoho nikde, len monotónny klepot písacieho stroja. Vzdychol si, ľavou rukou sa oprel o zárubňu dverí vo výške hlavy a pravou rukou sa snažil roztrasenými prstami zaklopať na malú drevenú časť dverí blízko kľučky, ktorá nebola pokrytá vrstvou umelej koženky. Aj keď sa mu sem-tam podarilo utrafiť na drevo, slabý dutý zvuk klopania zanikol beznádejne v klepote písacieho stroja. Začínal byť z toho zúfalý. Oprel sa čelom o chladný kov zárubne dverí a začal unavene premýšľať o tom, čo bude robiť, keď sa nedoklope dnu alebo keď tu pani doktorka nebude. Dnes nemôže ísť do roboty, lebo si už stihol vypiť pár pohárikov vínka. Aj dovolenky mu už zostalo veľmi málo a to je len začiatok mája. Ešte šťastie, že manželka je na zahraničnej služobnej ceste a nebuzeruje ho svojím nekonečným panikárením. Vedúcej volal hneď ráno, že sa necíti dobre, že je chorý a že ide k lekárovi – lenže po ceste do polikliniky natrafil na pár krčmičiek. A teraz sa nevie doklopať k doktorke.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: