Pani doktorka / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Potrebuje pani doktorku. Ani nie tak tie kalciové injekcie, ktoré by ho aspoň ako-tak vzpružili, ale hlavne, aby ho vypísala. A doktorka bola tolerantná – obdivuhodne tolerantná. Vždy mal pocit, že mu rozumie. Bola jednou z mála ľudí, ak nie jedinou, s kým si rozumel. Len, preboha, čo tam toľko píše? A ak sa k nej nedoklope alebo nebude mať na neho čas, neostane mu nič iné, iba sa sem vrátiť zajtra ráno a dáko sa s ňou dohodnúť, aby mu napísala spätne maródku aj na dnešok.

Vtom si uvedomil, že klepot písacieho stroja stíchol. V návale zúfalstva rýchlo zaklopal na zárubňu dverí a prekvapene počúval, ako silne sa rozlieha toto klopanie chodbou. Vnútri začul kroky približujúce sa ku dverám. No konečne.

Rýchlo odstúpil odo dverí a musel na chvíľu privrieť oči, lebo sa s ním zatočil celý svet. Bože – veď toho včera večer až tak veľa nevypil. Tu naozaj niečo nie je v poriadku.

„Koho hľadáte a čo si prajete?“

Otvoril oči a prekvapene hľadel do prísnej tváre sestričky, ktorá na neho počudovane hľadela spoza dverí, pootvorených iba na pár centimetrov. Kým pani doktorka bola k nemu vždy priateľská a ústretová, ba niekedy sa mu zdalo, že ho dokonca rada vidí, tak jej sestrička sa k nemu správala vždy odmerane a chladno.

„Dobrý deň, hľadám pani doktorku.“

Zdalo sa mu, že sestrička na neho hľadela až príliš dlho mlčky a spýtavo.

„Pani doktorka tu nie je a veľmi dlho ani nebude.“ Zdalo sa mu to, alebo naozaj bolo to slovo „pani“ vyslovené tvrdšie?

„Ako to? Ako dlho bude mať… dovolenku?“

„Nie, nemá dovolenku. Ona je na liečení.“

„Na liečení?“ zopakoval prekvapene. Predstava, že doktorka, hocaká doktorka, môže byť na liečení, sa mu zdala absurdná. Doktori a liečenie. To mu jednoducho nešlo dohromady. Podľa neho doktori posielali ľudí na liečenie, ale oni sa liečiť nemuseli. Oni boli doktori, vedeli všetko o chorobách, a preto sa dokázali pred nimi najúčinnejšie preventívne chrániť. Oni museli byť jednoducho stále zdraví.

„Áno, na liečení.“

„A ako dlho tam bude?“

„To neviem. Dlho,“ znovu sa na neho skúmavo zahľadela spoza dverí a znovu o trochu dlhšie, ako mu bolo príjemné. Nakoniec vzdychla, odstúpila od dverí, ktoré normálne otvorila, a veľmi ticho, ale dôrazne povedala: „Minimálne tri mesiace.“

To bol pre neho ďalší šok. Týždeň, dva, to by chápal. Ale tri mesiace? Možno má rakovinu – napadla mu spásonosná myšlienka – alebo dáke tie ženské veci. Zrazu mu prišlo doktorky veľmi ľúto. Tak preto asi bola k nemu taká dobrá a ľudská. V jeho očiach sa pomaly a isto začala meniť na sväticu.

„Má… ehm… má rakovinu?“ nesmelo sa spýtal.

Sestrička zdvihla počudovane obočie, na tvári sa jej mihol úškrn a posmešne precedila cez zuby:

„Našťastie nie. Nemá rakovinu. Ale do toho vás nič nie je. V každom prípade si nájdite nového doktora a zbohom!“

Pribuchla dvere a on zostal stáť v šoku, s príšerným zmätkom v hlave. Prečo sa sestrička uškŕňala a bola taká zlostná? Cítil to všetko ako ďalší podraz od osudu. Keď sa nakoniec horko-ťažko našiel niekto, kto ho chápal, tak zrazu ochorie. A keby aspoň vedel, čo je to za choroba. Svet sa jednoducho zbláznil.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: