Pani doktorka / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Znovu sa objavil ten starý známy bolestivý pocit, ktorý ho trápil a prenasledoval už od detstva. Pocit, že ľudia niečo vedia, niečo, čo mu nechcú povedať, lebo ho nepokladajú za hodného, aby to vedel aj on. Že všetci mu úmyselne niečo taja a náročky ho nechávajú v nevedomosti, aby sa z neho mohli vysmievať alebo mali voči nemu navrch.

Unavene si sadol na koženkovú lavičku a začal urputne a bolestivo premýšľať, čo robiť. Pani doktorka, ktorá ho vždy v tých najhorších situáciách zachránila a vyčarovala mu solídnu maródku, táto nádejná priateľka, zrazu záhadne zmizla.

Vstal zo stoličky, smutne pozrel na zavreté dvere ambulancie a pomaly kráčal chodbou zaliatou slnečným svetlom k východu. Z rádia za zavretými dverami ambulancie, okolo ktorej prechádzal, sa ozývala znelka obedňajších rozhlasových novín. Takže je už 12 hodín. Vtom momente dostal spásonosný nápad. Však on môže ešte ísť aj za doktorom Milanom. Mal by tu mať niekde ambulanciu, na tomto poschodí, ale ak si to dobre pamätá, tak na druhej strane budovy. Zrýchlil krok a pocítil, že sa mu zrazu dýcha akosi ľahšie.

Áno – tu je to, a zvnútra počuť okrem klepania písacieho stroja aj správy z rádia. Len aby tu bol on, nielen jeho sestrička. Nesmelo zaklopal na drevené dvere, ktoré našťastie neboli čalúnené. Z úľavou si vydýchol, keď počul Milanov zvonivý hlas a jeho rázne kroky, keď sa blížil ku dverám.

„Už idem! Ajajajaj – ty ale vyzeráš!“

„Čo – vyzerám naozaj tak zle?“

„Veruže áno – si pekne natlakovaný a červený ako rak. To musela byť včera večer riadna pitka.“

„Práveže nie, len taká menšia, ale práve to je ten problém. Prepáč, ani by som ťa neotravoval, ale moja interná, Anička, tu nie je… a ja sa necítim veľmi dobre.“

„Áááá… naša Anička? A čo – ty o tom nevieš?“

„Čo? Jej sestrička mi povedala, že je na dákom liečení.“

„Aha – a ty nevieš na akom, čo? No dobre. Sadni si, zmeriam ti tlak a potom uvidíme, čo sa s tým dá robiť.“

„S čím? Čo sa tu vlastne deje?“

„S tebou, kamarát môj, veľa. Ale teraz sa netrep a čakaj, kým ti zmeriam ten tlak.“ Pozeral na ciferník prístroja a pritom si ďalej mrmlal:

„Vysoký… samozrejme. Ako sa vraví, tlak máš až na povale. Chlapče, si zrelý adept na infarkt. Takže ak dobre hádam, potrebuješ maródku.“

„No… vieš… však to poznáš. Aj áno.“ Milan si sadol ku stolu a vypisoval papiere.

„Dobre, tak tu to máš… Napísal som ti to do konca budúceho týždňa. Ale teraz to najdôležitejšie. Naša Anička dušička je na protidrogovom liečení, takže na ňu pekne rýchlo zabudni a nájdi si nového internistu.“

„Dočerta – a to sa jej… ako… veď…“ koktal a cítil, že niečo krehké sa v ňom rúca.

„No ako… ako.. .ako každý narkoman… jednoducho sa už na ňu nedalo spoľahnúť a dotiahla to tak ďaleko, že jej už išlo o život.“ Milan vstal, pristúpil k nemu, vzal ho za rameno a neustále rozprávajúc s ním pomaly manévroval a viedol ho k dverám.

„Nebolo už žiadne iné východisko, len ju poslať na liečenie. Ale chcem ti povedať ešte niečo iné. Ja tu budúci týždeň tiež končím, ako internista. Takže, kámo, so mnou už tiež nerátaj. A ak ti môžem dať dobrú radu ako lekár, tak prestaň chľastať, lebo inak riskuješ infarkt,“ pri posledných Milanových slovách stál už znovu na chodbe, pred zavretými dverami. Jasne si uvedomil, že bol doslova z Milanovej ambulancie vypoklonkovaný. A tomu sa vraj hovorí kamarát.

Znovu stál sám na chodbe zaliatej slnkom, v ruke krkval maródku a cítil sa ešte horšie ako keď mu doktorkina sestrička privrela dvere pred nosom. Anička dušička je na protidrogovom liečení a kamarát Milan mu povedal, že by mal prestať piť. Pomaly kráčal chodbou a po schodoch k východu z polikliniky a v hlave mu hučalo. Musí si to upratať v hlave. Niečo sa s ním deje a má pocit, že niečo dôležité mu uniká. Vyšiel von na slnkom rozpálený asfalt a s istotou námesačníka neochvejne zamieril k najbližšej krčme.

V špinavej krčme si vzal poldeci koňaku s dvanástkou pivom a sadol si do kúta, k prázdnemu stolu, aby mohol nerušene premýšľať. Síce získal maródku, ale jeho obľúbená a zbožňovaná doktorka zmizla niekde v nenávratne a kamoš doktor ho vypoklonkoval z dverí – vlastne ani nevie, prečo Milan končí ako internista.

„Áno, o liečebniach už počul. Niektorí ľudia majú jednoducho problém s alkoholom alebo drogami a chodia, alebo musia sa tam chodiť liečiť. Ale… tam predsa chodia len tí, čo sú slabí, čo to nezvládajú, úbohí bezdomovci alebo namyslení umelci, ktorí prepadli drogám. Ale doktorka? Jeho pani doktorka?“

S rozkošou zaboril hornú peru do hustej peny plzenského Urquellu a glgol si zmes príjemne mäkkej peny a horkého piva. Privrel oči a chvíľu počúval lahodný zvuk praskania bubliniek v ústach.

„S tou liečebňou to musí byť dáky omyl – ktovie, čo všetko je za tým skryté? Chúďa – možno sa musela kvôli niekomu alebo niečomu obetovať. Pre boha živého – však ona nemôže byť narkomanka. Ľudia sú zlí, neprajní, s radosťou každého ohovárajú a nedá sa im veriť. A tá jej sestrička? Však tej nenávisť priam srší z pohľadu. Tej sa jednoducho nedá veriť.“

Príjemne sa mu grglo. Pivo začalo konečne účinkovať a on už bol schopný sa okolo seba aj poobzerať. Zrazu sa mu zachcelo s niekým podebatovať, vyliať si dušu, posťažovať sa, aké má problémy, lebo… už ani na doktorov sa nedá spoľahnúť. Ale bola len jedna hodina poobede a v krčme sedelo iba pár nezamestnaných a neznámych chlapov. Ruka automaticky našla poldecák, zdvihla ho a s pietou ho niesla k ústam.

„Dopijem pivo a potom pôjdem domov. Ale po ceste si pre istotu ešte kúpim dáku tú fľašku vínka do zásoby. No a z domu zavolám manželke a vedúcej do roboty – že som chorý, vypísaný, a tak ďalej. Hádam to len dáko prežijú. Ale ktovie čo je s Milanom – s doktorom? Síce maródku mi napísal, ale dnes bol akýsi mimo. Vraj aby som si dával pozor na alkohol – a koľkokrát sme sa spolu ožrali, to si už nepamätá? A už vôbec som nepochopil, prečo vlastne ruší ambulanciu. Počkať! Ako to vždy zvykne hovoriť v krčme? Niekedy je vraj realita trochu iná, ako si ju predstavujeme. Čo tým chcel básnik povedať? Však sa stretneme niekedy večer v krčme – a potom možno „kápne božskou“. Hm – niekto vravel, že vraj má problémy s manželkou – že vraj veľmi veľa pije. Pre chlapa to musí byť sakramentské utrpenie, mať ženu alkoholičku. Bože – to sú ženy – nevedia piť a hrabú sa do toho.“

Z hĺbky duše sa znovu vynoril starý známy pocit, že celý svet ho zradil a že zostal sám. Už sa nemôže spoliehať na to, že hockedy dostane len tak maródku. Šiel si kúpiť ďalší poldecák a pivo, dúfajúc, že sa mu tento pocit samoty podarí zahnať. Po druhom poldecáku sa už cítil oveľa lepšie a kdesi vo vnútri sa v ňom začala rodiť istota, že dokáže obmedziť pitie a dokáže robiť aj peknú robotu. Áno, a keď bude menej piť, doktorov už nebude vôbec potrebovať. Veď život je krásny – len sa treba správne chlapsky zaťať a potom to všetko pôjde.

Sem-tam sa mu ešte objavili v mysli náznaky neistoty a počudovania – doktorka, ktorá podľahla drogám – je vtom niečo nepochopiteľné – ešte šťastie, že on s drogami nemá žiadne problémy.

Dopil pivo, vstal, pretiahol si chrbát ako Herkules, ktorý sa prebral z dlhého spánku a mal pocit, že by dokázal aj hory prenášať. Neochvejne a hrdo šiel k pultu a cestou si vychutnával pocit radosti z toho, že sa mu už konečne prestali triasť ruky. Vzal si ďalšie pivo dvanástku a… ešte jeden koňak, ale kvalitnejší ako predtým – však si ho zaslúži – veď život je krásny, tak prečo si ho neužívať?

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: