Pani doktorka / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Z vlastnej skúsenosti vedel, že po tomto pive ho už nebudú trápiť žiadne záhady okolo doktorky – budú iba pekné sny o nádherných výpočtových programoch, ktoré urobí a o brilantnom zvládnutí všetkých pracovných problémov. Mal rád – veľmi mal rád tento nádherný stav istoty, neochvejnosti a krásneho snenia – snenia o tom, ako to bude potom, zajtra. Len škoda, že ten stav väčšinou trval len veľmi krátko.

Keď sa plný síl a elánu vracal od pultu, jeho pozornosť pritiahla dvojica mladých chalanov, asi študentov, ktorí už boli podpití (dokonca viac ako on), nevnímali naplno okolie a až príliš hlasno debatovali o svojich problémoch.

„Víš, ja ti poviem len jedno – dlho mi to trvalo – veľmi dlho mi to trvalo, ale nakoniec som na to kápol – a pritom je to také jednoduché.“

„To vieš, kámo, ja to vždycky tvrdím, že v jednoduchosti je sila. Aj Einšteinova teória relativity…“

„Choď doriti so svojím Einšteinom. Ja som pochopil niečo oveľa, ale oveľa dôležitejšie. Ja som pochopil, že mojím najväčším nepriateľom som vlastne ja sám sebe. Rozumieš? Ty to asi nevieš pochopiť… Tá zlosť…“

„Nepriateľa treba likvidovať, li… lik… likvidovať a… sys… systematicky.“

„Chápeš? Ja… ja nenávidím… stále v jednom kuse nenávidím sám seba… Já som ti neni s ničím spokojný… ani sám so sebou… Na zdravie…“

Sadol si a prekvapene ich počúval. Študáci, cucáci, ešte nevedia ani poriadne piť – ten alkohol ich úplne zmáha. A trepú hlúposti, jak opití chlapi. Hm, takže on sám seba nenávidí. Hmmm. To je zlé. Dokážem pochopiť, že správny chlap môže byť naštvaný sám na seba, keď niečo zore alebo urobí hlúposť. Ale stále, v jednom kuse nenávidieť sám seba? Tak toho je už asi schopný len chorý mozog. Pch… nenávidieť sám seba – tak z toho bude asi mať veľmi ťažkú opicu.

Pomaly dopil pivo a rozhodol sa, že je načase zmeniť lokál. Zachcelo sa mu s niekým si rozumne, na úrovni podebatovať. Vyšiel v dobrej náladičke von, otvoril dvere a zaškúlil do ostrého májového slnka. Ucítil silný nával tepla – akoby dostal po hlave mechom. Zapotácal sa, chytil sa zárubne dverí a zaspätkoval. „Nie – preboha nie – len nepadnúť.“ Pozbieral všetky ostatky duševných síl, párkrát sa silou vôle zhlboka nadýchol a zázrakom sa mu podarilo upokojiť žalúdok a nezvracať. Po pár sekundách si už bol istý, že problémy v žalúdku sú zažehnané a zaplavil ho pocit hrdosti – vraj alkoholik – a ako bravúrne to zvládol. Neisto, ale s úsmevom na tvári, vykročil do slnkom rozpáleného, už skoro letného popoludnia. Len tam, niekde v hĺbke duše niekto neustále a zúfalo niečo kričal a jeho krik sa ako ozvena odrážal od bielych vykachličkovaných stien jaskyne.

„Pani doktorka – čo je s vami? Veď vy nemôžete byť na liečení.“

„Prečo ma už nechceš poznať, keď sme toľkokrát spolu pili?“

„Prečo ten úbohý študent nenávidí sám seba?“

Potom sa mu podlomili kolená a zdalo sa mu, že pomaly, veľmi pomaly padá. Všetko, celý tento smutný a únavný slnečný deň sa mu zlial do jednej koláže nepochopiteľného sna, kde videl sám seba ako stojí v otvorených dverách ambulancie, hľadí na pani doktorku, ktorá plače v náručí Milana a lúči sa s ním, lebo sa odchádza liečiť. Zúfalý a naštvaný Milan na neho kričí, aby vypadol von a neotravoval ich a on plakal a fňukal ako malý chlapec a kričal a kričal.

„Prečo ma vlastne všetci nenávidíte – prečo ma len nenávidíte – veď… veď ja nie som alkoholik.“


Autor: Juraj Ďúran
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: