Pavel Vilikovský: „Neviem, či sa v mojej tvorbe dá objaviť nejaké čaro, ja ňou nijako očarený nie som.“

Pavel Vilikovský

Spisovateľ Pavel Vilikovský je slovenskému čitateľovi dobre známy – ak aj nie z vlastného čítania, minimálne z počutia či zo štúdií určite. Od jeho debutu uplynulo už viac ako päťdesiat rokov, pričom jeho tvorba pribúdajúcim vekom vôbec nestráca na kvalite. Práve naopak. Vilikovský ešte vždy žne úspechy s každou novou knihou, a to nielen u čitateľov, lež aj u kritiky. Jeho knihy čítajú jeho rovesníci, ľudia v strednom veku a dokonca aj mladí. Nepíše takzvanú žánrovú literatúru, no dokáže svojimi dielami osloviť rôznych čitateľov, hoci dozaista prevažujú tí náročnejší. Je nám cťou, že vám môžeme priniesť rozhovor s týmto majstrom slova, jedným z najvýznamnejších slovenských spisovateľov druhej polovice dvadsiateho storočia, ako aj súčasnosti.

Valér Mikula sa vo svojej recenzii vyjadril, že „Vilikovský nepíše o mladých a pre mladých“, avšak podľa môjho názoru majú vaše knihy čo ponúknuť aj mladým. Myslíte pri tvorbe na konkrétneho ideálneho príjemcu?
Mikula má pravdu, že nepíšem o mladých, riešim svoje vlastné problémy. Pri písaní myslím na seba, lebo iba ak sa to, čo napíšem, bude páčiť mne, je nádej, že sa to možno bude páčiť aj niekomu inému. Žiaľ, páči sa mi to čoraz menej a čoraz ťažšie. Či majú moje knihy čo ponúknuť aj mladým, musia posúdiť tí mladí. No z vlastnej skúsenosti viem, že ideálnym príjemcom literatúry (a umenia vôbec) je mladý človek vo veku 14 až 18 rokov.

Pavel Vilikovský

Knihu Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa minulý rok v apríli vysielal Devín ako čítanie na pokračovanie a aj dnes je možné si ju vypočuť v archíve. Scenára piatich polhodinových ukážok sa ujal Laco Kerata. Aký máte názor na audioknihy či adaptácie kníh do rozhlasového vysielania?
Som čitateľ, nie počúvateľ. Nepočul som ani čítanie mojej knihy, ale nepochybujem, že Laco Kerata, sám autor s dlhoročnými rozhlasovými skúsenosťami, ju zadaptoval vynikajúco. Ako príjemca teda nemám na audioknihy a rozhlasové adaptácie názor, ale rozhodne vítam, že literatúra sa šíri aj takýmto spôsobom.

Názov vašej ostatnej knihy môže asociovať súvislosť s prózou Krutý strojvodca z roku 1996. Pre tých, ktorí dané knihy nečítali, môžete uviesť, či majú niečo spoločné, príp. prečo ste zvolili názov Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa?
Spoločný je pri oboch prózach autor a ešte istá podobnosť v názve, ale to je len taká súkromná autorská hračka, netreba za tým hľadať hlboké súvislosti. Mimochodom, prvú slovenskú strojvodkyňu som stretol osobne a nebola mimoriadne krásna. S krutou vojvodkyňou som nemal tú česť.

Vo svojej ostatnej knihe sa venujete otázke tvorivého procesu a autorstva, pričom čitateľ môže len hádať, do akej miery text reflektuje vaše názory. Môžete nám prezradiť aspoň nejaký príklad, čo v knihe vychádza priamo z vašej skúsenosti či názorov?
Čitateľ nech len pokojne háda – môj názor nie je dôležitý, rozhodujúce je, k akému názoru dospeje napokon on. Názory v knihe majú byť len popudom či výzvou na uvažovanie. Ako hovorí Picasso: „Umenie je lož, ktorá nás prinúti uvedomiť si pravdu.“ Priamo z mojej skúsenosti vychádza napríklad nápis na svetelnej tabuli na rohu Obchodnej a Poštovej ulice: 12. 5., 11.43, 25 ℃ (str. 125). Ten je autentický.

Vaše knihy boli už viackrát nominované na ocenenie Anasoft litera, pričom dvakrát ste ocenenie aj získali. Tento rok ste opäť vo finálnej desiatke. Ako vnímate toto ocenenie, prípadne iné literárne ocenenia, keďže ich máte na konte viacero?
Každé ocenenie poteší, najmä ak je spojené s finančným prídavkom, ale netreba ho brať priveľmi vážne. Autor by mal sám najlepšie vedieť, čo je jeho výtvor hoden, a málokedy môže byť spokojný. Cena Anasoft litera má oproti iným tú vzácnu prednosť, že nejde o jednorazovú akciu, ale o premyslený cyklus besied, článkov a rozhovorov v novinách, prezentácií kníh atď., ktorý dlhodobo upriamuje pozornosť verejnosti na súčasnú slovenskú literatúru.

Akú knihu/knihy momentálne čítate a prečo práve tento výber?
Ako čitateľ som už na dôchodku, čítam málo a prieberčivo. Momentálne je to kniha Obrazy z kulturních dějin americké religiozity od Martina C. Putnu, ktorú mi požičal priateľ, a Básne vynikajúceho nórskeho spisovateľa Jona Fosseho v preklade jeho manželky Anny Fosse, ktoré mi podaroval sám autor.

Čo vám v súčasnej slovenskej literatúre chýba?
Ako som už spomenul, čítam len málo, na všeobecnejšie závery o súčasnej slovenskej literatúre teda nemám právo. Mne osobne v nej nič nechýba, naopak, nachádzam v nej dosť prebytkov.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom (prevažne študentom literatúry), ktorí ešte len objavujú čaro vašej tvorby?
Neviem, či sa v mojej tvorbe dá objaviť nejaké čaro, ja ňou nijako očarený nie som. Ale mladým ľuďom, či už študentom alebo neštudentom literatúry, by som odporúčal, aby veľa čítali a pri čítaní aj rozmýšľali, lebo ako vraví Picasso… (pozri vyššie).


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Silvia Ťapayová
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: