Spisovatelia bojujúci s dobou – so zbraňou aj s perom v ruke

V auguste uplynulo sedemdesiattri rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. Povstanie, ale aj samotná vojna, do značnej miery ovplyvnili život viacerých autorov, ktorí po rokoch napísali diela tematicky vracajúce sa do rokov 1939 – 1945, v ktorých sa odrážajú ich osobné zážitky a skúsenosti z bojov proti fašizmu. Majú nám čo povedať tieto diela a osudy ich tvorcov aj dnes, po rokoch? Alebo boli odsúdené na pomalé zabúdanie spolu s koncom totalitného režimu v roku 1989?

Významný slovenský spisovateľ Vladimír Mináč vstúpil do literatúry románom Smrť chodí po horách, v ktorom sledujeme osudy Jána Lothara, bojujúceho v partizánskej skupine, a jeho brata Petra, ktorý sa dostáva do koncentračného tábora v Mauthausene. Sám autor bol aktívnym účastníkom Slovenského národného povstania a väzňom v koncentračných táboroch, preto má dielo viaceré autobiografické črty a odráža sa v ňom, že autor naozaj poznal to, o čom písal. Od začiatku povstania až do svojho zranenia bojoval Mináč v partizánskej brigáde Jánošík. Počas pôsobenia v tejto brigáde utrpel zranenie, s ktorým sa spája kuriózna príhoda. Pri opekaní a popíjaní pri pahrebe sa Mináč predvádzal pred mladými dievčatami, frajersky si krútil na prste revolver a postrelil sa pritom do nohy. Ako raneného ho poslali do Klenovca, kde ho zajali Nemci a poslali do koncentračných táborov v Mauthausene a Dachau. Okrem autobiografického románu Smrť chodí po horách sa k povstaleckej téme Mináč vrátil aj v trilógii Generácia, v ktorej sledujeme osudy postáv od vzniku Slovenského štátu až po februárový prevrat v roku 1948 a tiež v scenári, ktorý napísal k povstaleckému filmu Kapitán Dabač.

Podobne ako Mináč aj Ladislav Mňačko premenil svoje zážitky a skúsenosti z vojnového života, partizánskeho boja a väzenia v koncentračnom tábore na výnimočné literárne dielo Smrť sa volá Engelchen. Román, ktorý bol preložený do viacerých jazykov a bol podľa neho natočený aj rovnomenný televízny film, popisuje skutočné udalosti odohrávajúce sa v moravsko-sliezskom pohraničí v obci Ploština, o ktorých sa dozvedáme prostredníctvom zraneného partizána Voloďu. Toho v nemocnici lieči sestrička Eliška. Voloďa Eliške rozpráva o svojich ranách z povstania – nielen vonkajších, ale aj vnútorných – a pomocou nej nachádza novú chuť do života. Samotný Mňačko bol pri snahe o prekročenie nemecko-holandských hraníc a úteku do Sovietskeho zväzu chytený a poslaný do pracovného tábora v Nemecku, v ktorom si na vlastnej koži vyskúšal silu fašistickej mašinérie, proti ktorej pokračoval po úteku v boji so zbraňou v ruke na Morave.

Mal som štrnásť rokov, keď sa Hitler dostal k moci… Hoci som vtedy ešte presne nevedel, čo je to fašizmus, stal sa pre mňa zosobnením záhuby. Rozhodol som sa nepoddať. Nikomu. Proti fašizmu som bojoval slovami, činmi i zbraňou.“ (Siedma noc, 1990)

Autor divadelných hier a scenárov Leopold Lahola sa aktívne zúčastňoval bojov ako vojak až do chvíle, keď ho pre židovský pôvod poslali do pracovného tábora v Novákoch. Pred transportom do tábora v Poľsku ho zachránil budúci spisovateľ Juraj Špitzer, ktorý vo svojej spomienkovej knihe Nechcel som byť žid píše:

„Leopold by bol odprevadil svoju drobnú matku na poslednú cestu. Bol by sa musel dívať, ako mu hynie pred očami v preľudnenom vagóne bez toho, aby jej mohol pomôcť. Presviedčal som ho a myslel som pritom s výčitkami svedomia na svojich rodičov. Zahynuli a ja som musel ostať nažive a bol som rád, že som nebol svedkom posledných chvíľ ich života. Leopold si nedal povedať. Šťastná alebo nešťastná náhoda spôsobila, že službu v garde vykonávali aj niekoľkí moji krajania z Krupiny. Požiadal som jedného z nich, aby Leopolda oddelili od transportu, keďže nie je v evidencii. Na druhý deň, keď transport odišiel, išiel som za Leopoldom. Opľul ma.“

Po vypuknutí Povstania z Novák obaja ušli a bojovali v horách pri Telgárte. Lahola bol zranený a do konca vojny pôsobil ako vojnový spravodajca.

Ladislav Ťažký bojoval od roku 1943 na východnom fronte. Po vypuknutí povstania jednotku, v ktorej Ťažký bojoval, Nemci odzbrojili, internovali a jej členov poslali do zajateckých táborov. Ťažký si prešiel tábormi v Rumunsku, Maďarsku a v Rakúsku, z ktorého sa mu podarilo ujsť. Svoje zážitky z východného frontu a nemeckého zajatia opísal v autobiografických románoch Amenmária, Samí dobrí vojaci a Evanjelium čatára Matúša.

Skutočným rebelom medzi spisovateľmi „rodiacimi sa“ v čase vojny bol Rudolf Jašík. Od začiatku vojny bol aktívnym článkom slovenského protifašistického odboja. V roku 1940 ho po letákovej akcii zatkli a odsúdili za ilegálnu odbojovú a komunistickú činnosť na päť mesiacov. Po prepustení musel narukovať do Slovenskej armády k delostreleckému pluku, s ktorým bol odvelený na východný front, pričom sa dvakrát pokúsil prejsť na sovietsku stranu. Počas svojho krátkeho návratu na Slovensku bol opätovne odsúdený za svoje protivojnové a protifašistické myslenie, bol degradovaný na radového vojaka a neskôr prepustený z armády. V januári 1944, keď v jednej z prešovských krčiem budúci spisovateľ postrhával obrazy Hitlera a Tisu a verejne ich zničil, bol uväznený a pred trestom smrti ho zachránila až amnestia. Po demobilizácii sa Jašík pripojil k partizánskej skupine Albína Grznára, k II. československej partizánskej brigáde M. R. Štefánika a k Slovenskej národnej partizánskej brigáde. Prvé básne, ktoré Jašík písal už na východnom fronte, naznačovali, že Jašík sa časom stane úspešným spisovateľom. Verejnosti sú známe jeho diela ako Na brehu priezračnej rieky, Námestie svätej Alžbety či Mŕtvi nespievajú. Viaceré jeho diela boli sfilmované a dodnes sú známe.

Aj keď sa názory čitateľov na politiku, históriu a vojnu líšia, Mináča, Mňačka, Laholu, Ťažkého či Jašíka treba brať predovšetkým ako spisovateľov, ktorí svojimi dielami významne prispeli do slovenskej literatúry a viacerých literárnych vedcov presvedčili o tom, že väčšina hodnotných diel vzniká na základe prežitého, a to aj napriek rôznym ideologickým prifarbeniam. Diela týchto autorov sú silným mementom doby, v ktorej sa bojovalo s fašizmom. Sú mementom doby, nad ktorou vyhrali dvakrát – raz so zbraňou a raz s perom v ruke.


Autor: Jana Nemčeková
Zdroj obrázkov: pixabay.com
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: