Porovnanie klasickej literatúry podľa krajiny pôvodu

Porovnanie klasickej literatúry podľa krajiny pôvodu

Porovnanie klasickej literatúry podľa krajiny pôvodu

Hneď na úvod musím prehlásiť, že sa nepovažujem za žiadneho odborníka v tejto oblasti a že názory, ktoré v tomto článku vyslovím, sú čisto subjektívne a zakladajú sa na konkrétnych prečítaných dielach. Je to len akýsi stručný náhľad do toho, ako to vidím a vnímam, a je jasné, že na podrobnejší obraz by bolo potrebné prečítať ešte desiatky, ak nie stovky klasických diel svetových autorov, na čo som však doposiaľ ešte nemala toľko času. Preto, prosím, berte moje slová s rezervou v prípade, že by sa nezhodovali s vašimi predstavami či názormi.

Prvé klasické diela, ktoré sa mi dostali do rúk, boli francúzske. Po prečítaní Otca Goriota som si okamžite obľúbila štýl jeho autora Honoré de Balzaca a prečítala som od neho ďalšie tri diela pochádzajúce zo série Ľudská komédia. Vtedy som bola úplne vyvedená z miery, pretože som ani len netušila, aká môže byť klasika pútavá a aký je štýl písania rozdielny oproti tomu, aký využívajú autori dnes. Okrem Balzaca som čítala aj najznámejšie dielo Victora Huga pod názvom Chrám Matky Božej v Paríži, ďalej menej známeho Buga Jargala a taktiež aj výňatok z Bedárov pod názvom Cosette. Ani jedna zo zmienených kníh ma nenudila, každá mala svoje vlastné čaro a väčšina z nich zasahovala do osudov členov vyššej spoločnosti – to znamená intrigy, dráma, peniaze, postavenie, vzťahy… Trochu iné to bolo pri Alexandrovi Dumasovi, ktorého Gróf Monte Cristo ma vzal za srdce ako doposiaľ žiadna iná kniha tohto žánru. Toto komplexné dielo v sebe malo aj niečo z toho, čo v sebe majú diela Huga a Balzaca, no bolo v tom aj čosi navyše, akési hlbšie zamyslenie sa a bezchybné, pre čitateľa uspokojujúce vyvrcholenie na konci. Jeho ďalšie diela, ktoré som čítala, boli zasa o čosi iné – stále sa tam riešili vzťahy a intrigy, no malo to o poznanie dobrodružnejší nádych – takýmito knihami boli Ascanio či Dáma z Monsoreau. V týchto dielach sa nachádzali vyslovene hrdinské postavy, ktoré sa nebáli vziať meč do ruky a bojovať za svoju pravdu. To však z týchto diel neurobilo niečo podradnejšie – prekvapilo ma, že ma aj takýto žáner literatúry zabavil. Dumasovým dielam podobný bol aj Hrbáč od Févala a spomeniem aj Dámu s Kaméliami od Dumasa mladšieho, ktorá sa síce nemohla porovnávať s dielami jeho otca, ale napriek tomu oceňujem jej literárny prínos a zaujímavý, i keď tragický príbeh.

Čo sa týka anglickej literatúry, z nej ma najviac ohúrili Jana EyrováBúrlivé výšiny. Sestry Brontëové sa čítali o poznanie ťažšie ako francúzske diela, ale bola v nich zase úplne iná príchuť. Spoločenské vzťahy sa v nich takmer neriešili, predovšetkým sa riešila láska, a to nikdy nie jednoduchá. Obe tieto knihy ma prekvapili svojím temným nádychom a tým, že sa nebáli ukázať ho svetu. Búrlivé výšiny sú vyslovene gotické a pri ich čítaní som mala pocit, akoby toto dielo bolo príbuzné Draculovi, a to ani neviem s určitosťou povedať, čím to vlastne bolo. Okrem týchto kníh som čítala aj väčšinu diel Oscara Wildea, a s počudovaním musím povedať, že jeho román Dorian Gray sa mi zo všetkého, čo napísal, páčil najmenej. Myslím si, že vrcholom jeho tvorby boli drámy a komédie, takisto aj eseje a krátke rozprávky. Wilde mal veľmi bystrý um a štipľavý jazyk, čo sa odrazilo na jeho zábavných a zároveň premyslených dialógoch. Z úplne iného súdka je Sherlock Holmes – čítala som dve diela, v ktorých bol detektív ústrednou postavou, a aj keď som si myslela, že ma tento žáner nebude baviť, opak bol pravdou. Jedným z veľkých diel, ktoré ma celkom sklamali, boli Veľké nádeje od Dickensa, ktoré síce neboli zlé a určite sú pre britskú literatúru zásadné, ale akosi si ma nedokázali získať. V neposlednom rade je tu Radclyffe Hall a jej na tú dobu poburujúce, no zároveň úžasne napísané diela, ktoré som už v niekoľkých mojich článkoch opisovala.

Americká literatúra ma zo všetkých ohúrila najmenej. Prvý autor, s ktorým som sa stretla, bol Charles Bukowski, ktorého nepovažujem za skutočného spisovateľa, ale za človeka, ktorý nevie, ako by zaujal, a tak zo seba vytlačil to najhoršie a dal to na papier. K nemu viac nemám čo dodať. Aj iní americkí autori na mňa pôsobia týmto spôsobom – Kto chytá v žite od Salingera je bezpochyby tou najhoršou knihou, akú som kedy čítala. Hemingway ma tiež dodnes nedokázal zaujať a to isté sa dá povedať aj o Saroyanovi. Z amerických klasických autorov mám jednoducho pocit, akoby nevedeli, o čom majú písať, a zároveň sa popritom vnímajú ako úžasne talentovaní a spoločnosťou nepochopení umelci, ktorých kvalitu nikto nevie patrične oceniť. Asi jedinou výnimkou je Mark Twain a jeho kniha Princ a bedár, ktorá si však niesla prvky európskej literatúry – predsa len bol jej dej zasadený do Británie. Tom Sawyer ma vôbec nebavil a takmer som ho ani nedokázala dočítať do konca. Chandlerove detektívky sú síce celkom pútavé, no po čase vám ich mizogýnna hlavná postava a neustále pripomínanie toho, ako fajčí, začnú liezť na nervy.

Ako poslednú a zároveň môjmu srdcu najbližšiu spomeniem ruskú literatúru, ku ktorej som sa po prvýkrát dostala niekedy pred rokom či dvomi. Jedného dňa som sa rozhodla vziať do ruky štvorzväzkové veľdielo Vojna a mier, a to aj napriek tomu, že ma jeho rozsah spočiatku celkom desil. Keď som sa však začítala, už ma to nepustilo. Tomuto dielu som sa venovala aj v jednej zo svojich recenzií, takže ak chcete vedieť viac, odporúčam mrknúť na ňu. Ďalšími ruskými knihami, po ktorých som siahla, boli Dostojevského diela Zločin a trest, Idiot, Večný manžel a ďalšie. Poslednou klasikou z tohto prostredia, ktorú som čítala, bol Eugen Onegin, ktorého som si tiež zamilovala, a to aj napriek tomu, že nevyhľadávam veršované diela. V Oneginovi sa však nachádzalo všetko to, čo na ruskej literatúre zbožňujem.

Čo ma na Rusoch a ich písaní tak zaujalo? Pripisujem to najmä spôsobu zmýšľania a tvrdej ruskej mentalite, ktorá sa v týchto dielach vyskytuje. Riešia sa v nich totiž závažné a mnohokrát až kruté situácie, ale vždy v nich cítiť akýsi podtón, ktorý hovorí – no a čo, nejako bolo, nejako bude! Niečo ma na tomto vždy upokojuje. Je to istý druh nihilizmu, ale s pozitívnym výsledkom – nerobí sa z toho až taká dráma, aká by sa mohla robiť. V tomto je vidieť jasný rozdiel medzi Rusmi a Američanmi – Američania urobia vo svojich knihách veľké haló z ničoho, Rusi sa svojim ťažkostiam vysmievajú. Zvládajú ukazovať vtedajšiu dobu takú, aká bola, bez zbytočného preháňania či naopak prikrášľovania. Prostredie, vzťahy, úvahy nad rôznymi aspektmi života – všetko to opisujú tak, že tomu stopercentne verím, a viem, že to nenapísali preto, aby s tým niekoho zaujali.

Aby som to zhrnula, pre mňa osobne najlepšie písali Rusi a tesne za nimi sa držia Francúzi. Na treťom mieste môjho zoznamu sa umiestnili Angličania, ktorí boli zároveň žánrovo najrozmanitejší, a na poslednom mieste Američania, ktorí ma, žiaľ, nedokázali osloviť takmer ničím. Našťastie ich reputáciu v posledných rokoch úspešne zachraňuje John Irving.

Nevylučujem, že existujú diela, ktoré moje terajšie zovšeobecnené názory spochybnia. Jedno je však isté – ešte mám pred sebou kopec čítania. Ak vás niečo z tohto článku zaujalo, neváhajte a pustite sa do toho, pretože kníh je veľa a času málo.


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: