Prázdne srdcia – Juli Zeh

Prázdne srdcia – Juli Zeh

Prázdne srdcia – Juli Zeh, Inaque 2018

Dystopické romány opäť zažívajú svoj boom, a to nielen medzi čitateľmi young adult literatúry, ale aj medzi dospelými. Knihy tohto žánru asi najlepšie reprezentuje Orwellovo dielo 1984, ktoré vo svojich časoch do veľkej miery „predpovedalo“ budúcnosť. Čo sa, vďakabohu, zatiaľ nenaplnilo, sú predstavy Margaret Atwood a jej Príbehu služobníčky. Juli Zeh, uznávaná nemecká spisovateľka, vydala v roku 2017 ďalšiu knihu, v ktorej sa rozhodla reflektovať aktuálne a veľmi pálčivé politické a spoločenské otázky. Keďže ju vydavateľstvo Inaque takmer okamžite sprostredkovalo aj slovenským čitateľom, máme možnosť nahliadnuť do Nemecka (ale aj celého sveta) v roku 2025, v ktorom už nič nie je také, ako sa očakávalo.

Kniha Prázdne srdcia je klasifikovaná ako triler, s čím ja celkom nesúhlasím, ale tiež aj ako spoločensko-politický dystopický román, čo je už presnejšie. Od začiatku až po koniec ma čítaním sprevádzali rozporuplné pocity, ktoré pretrvávajú aj po dočítaní. Kniha je témou, ktorú spracúva, udalosťami, ktoré reflektuje, a posolstvom, ktoré prináša, naozaj dôležitá, aktuálna a veľmi trefná. Za týmto všetkým však zaostáva literárne spracovanie, ktoré ma, žiaľ, nepresvedčilo až tak, ako som očakávala.

Hlavná hrdinka Britta patrí k pragmatickým ľuďom, ktorí sa dobre prispôsobili aktuálnej spoločenskej a politickej situácii v krajine a bez akýchkoľvek zábran sa z nej snaží vytrieskať maximum. Len pre načrtnutie, Merkelová je minulosťou, ľudia sú apatickí, volebné právo ich nezaujíma, deti vedia programovať a na pozadí navonok spokojného národa sa črtá ďalší prevrat. Britta so svojím spoločníkom Babakom vedú firmu, ktorá vyhľadáva ľudí so samovražednými sklonmi a pomáham im zistiť, či sa naozaj chcú zabiť. Ak prejdú niekoľkými úrovňami testovania a so samovraždou to myslia vážne, Brittina firma ich sprostredkúva organizáciám, ktoré atentátnikov využívajú na svoje teroristické účely (a nezáleží na tom, či ide o Islamský štát alebo Green Power).

„Kto dnes potrebuje atentátnika, nemusí viac siahnuť po zaslepených džihádistoch s narcistickou poruchou, po polodeťoch so zbraňami ako fetišom alebo po psychopatoch, ktorí nenávidia cudzincov a ženy. Dostanú profesionálne vzdelaného, starostlivo preskúšaného martýra, ktorý chce umrieť pre vyššiu vec. Most ukončil anarchizmus teroru.“ (s. 120)

Svet nie veľmi ďalekej budúcnosti, ktorý Juli Zeh vytvorila, by mohol byť pravdou, ale aj nemusel. V každom prípade je jej načrtnutie zaujímavé, podnetné a zamyslenia hodné. S literárnym spracovaním je to už trochu horšie. Začiatok knihy, povedala by som, že asi aj dobrá štvrtina, pôsobí trochu chaoticky a čitateľ sa musí veľmi snažiť, aby sa zorientoval, o čom je vlastne reč. Hlavná hrdinka Britta je dosť veľkou záhadou, a hoci by sme ju postupne mali spoznať, tak úplne sa to nestane. Nazeráme síce do jej vnútra, do psychiky obchodníčky so smrťou, na jej pokrivený obraz samej seba, ale je to dosť povrchný náhľad. So psychologickou kresbou nielen hlavnej hrdinky, ale ani ostatných postáv sa autorka veľmi nevyhrala, čo je však, minimálne v prípade Britty, na škodu. Kiežby Juli Zeh venovala viac priestoru psychologickej kresbe ústrednej postavy, ktorej konanie si čitateľ často nevie vysvetliť, pretože mu chýba pozadie, na základe ktorého tak koná. Britta je ako osobnosť len slabo načrtnutá, charakterizovaná sem-tam pár vetami, a ak sa aj objavujú nejaké retrospektívne myšlienky, ktoré naznačujú jej vývoj, väčšinu z nich nájdeme až v druhej polovici knihy. Zrejme najmä preto som sa pri jej konaní často pozastavovala, pričom mi v hlavne znelo čože? Britta má potenciál upútať a byť naozaj zaujímavou protagonistkou tohto dystopického príbehu, nie je však dostatočne vykreslená, a preto v konečnom dôsledku až tak veľmi v mysli čitateľa nezarezonuje. Počas čítania som k nej nepociťovala sympatie, ale – čo je horšie – ani antipatie. Jednoducho vo mne nevyvolala žiadnu emóciu, avšak tá by pri čítaní nemala chýbať. Taktiež prerod hlavnej hrdinky a jej uvedomenie si niektorých skutočností pôsobili mierne urýchlene a ja som sa v závere opäť len čudovala… Iste, niekto si môže povedať, že načo vykresľovať hrdinku, keď za všetko hovorí doba – no mne to v tejto miere akosi nestačilo.

Hoci sa Juli Zeh pokúšala vytvoriť špionážny či politický triler plný napätia, z môjho pohľadu išlo o pomerne slabší kúsok. Napätie vo mne nevyvolávali ani zvratové scény (skôr som nad nimi dvíhala obočie s myšlienkou to vážne?), mnohé pasáže mi prišli nasilu akčné (či dokonca mali snahu byť vtipné, no neboli) a zakomponované do deja len preto, aby bol text dynamickejší – taký sa mi ale v konečnom dôsledku vôbec nezdal, práveže som mala pocit nekompletnosti, nedotiahnutosti, akoby niekto, povedzme editor, zoškrtal tretinu knihy preto, aby bol príbeh údernejší a rýchlo odsýpal. Celkovo mi štýl autorky veľmi nesedel a zaujímalo by ma, či je to len touto knihou, alebo by to tak bolo aj v prípade jej ostatných próz.

Aby som však len nekritizovala, kniha má aj pozitívne stránky. Oceňujem napríklad, že autorka do príbehu Britty a jej rodiny zasadila aj protiklad v podaní jej najbližšej priateľky Janiny, ktorá na svet a na život nazerá inak a má úplne iné ciele. Prínosná je kritika (nielen) mladých ľudí, ktorí sú voči dianiu v krajine apatickí a starajú sa len o seba.

„‚Demokracia. Nikdy som nevolila HUO, nikdy som nenadávala na Európu a tých-tam-hore, nikdy sa nezúčastňovala tohto shitstormu. Jednoducho som sa rozhodla robiť si svoju vlastnú vec. Roky som si pripadala príliš extra na to, aby som sledovala portály so spravodajstvom.‘ Pokrúti hlavou a oboma rukami si zahladí vlasy. ‚Nie blbci z HUO, ale ľudia ako ja nesú vinu na týchto pomeroch (…).‘“ (s. 204)

Juli Zeh nám tak nastavuje pomyselné zrkadlo a podnecuje nás k tomu, aby sme sa nad sebou zamysleli. Svojím príbehom Prázdne srdcia poukazuje nielen na postavy v románe, ale aj na ľudstvo ako také, ktoré je čím ďalej, tým apatickejšie, neempatické, uzavretejšie do seba a v konečnom dôsledku aj nešťastnejšie.

Kniha sa venuje vážnej téme a reflektuje veci, o ktorých je potrebné sa zamýšľať. Nemožno jej uprieť fakt, že trefne vykreslila možnú víziu budúcnosti, ako aj ľudí žijúcich v nej, pričom nám ukazuje, ako by všetko mohlo dopadnúť, ak sa neprebudíme z letargie, do ktorej sme – podľa autorky na prahu milénia – upadli. Posolstvo knihy je dôležité a nemecká spisovateľka nepochybne dobre vykreslila politické a spoločenské okolnosti, celkovo sa mi však kniha zdala akoby nedotiahnutá, chýbalo mi v nej hlbšie rozpracovanie postáv a prirodzenejší vývoj deja. Ak vás zaujíma (ale aj ak vás nezaujíma) politika, určite odporúčam knihu si prečítať, už len preto, že vám môže otvoriť oči v dôležitých otázkach. Čas, ktorý som s knihou strávila, nemôžem považovať za stratený, len ma mrzí, že som s ňou musela tak trochu bojovať pre už – podľa môjho názoru – spomínané nedostatky.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: