Prečo si robím selfie fotky s autormi

Svet podľa Mary

Keď som mala 9 rokov, zvykla som recitovať. A bola som v tom pomerne dobrá, takže ma raz dali aj do poroty. Do poroty, v ktorej sa nachádzala známa slovenská herečka a ja som bola neskutočne poctená, že tam sedím s ňou. Nebojte sa, hoci to tak zatiaľ nevyzerá, má to súvislosť s titulkom. No dobre, keď sa tak nad tým zamyslím, neviem, či som mala 9 rokov, možno 8 alebo 10 a asi som vtedy v porote nebola, ale inokedy určite áno. Ale k podstate. Verejne som tej herečke odovzdávala cenu a keď sa ma pred všetkými spýtala, ako sa volám, odpovedala som nacvičenou vetou: „Ďakujeme, že ste prišli.“ Zasmiala sa (ako aj všetci v miestnosti) a zopakovala svoju otázku. Annamária bolo, našťastie, dosť zaujímavé meno a aj ona sa mi poďakovala. Neviem už, čo som jej mala odniesť, ale zjavne sa tomu potešila. Počas celej súťaže som šepkala mame a učiteľke do uší, že je tá pani neskutočne milá a známa, že rozhodne musím mať jej autogram. Bohužiaľ, ani za svet som nevedela nájsť nič, na čo by sa mi mohla podpísať. Nakoniec som našla dobrú dušu, ktorá mi dovolila zo zošita odtrhnúť jednu stranu, aby som mohla mať svoj vytúžený podpis. Po súťaži som prišla za pani herečkou a poprosila som ju s nadšením o autogram. Ten papier som ani len nestihla položiť na stôl pred ňu, už na mňa zvýšila hlas a bez toho, aby sa na mňa pozrela, mi oznámila, že na taký zdrap papiera sa podpisovať nebude. A potom odišla. Poviem vám, lapač na trápne situácie a poníženia som bola už v tom veku, ale človek si na to nezvykne ani keď je dospelý, nieto ešte, keď má 9 rokov. Alebo 8 či 10. To bola chvíľa, keď som si povedala, že už si NIKDY od nikoho autogram nevypýtam. Lebo ten pocit, keď vám ho niekto odmietne dať, nikomu neželám. A tu sa (ja viem, konečne) dostávam k titulku. Keďže chcem mať na autorov, s ktorými sa stretávam, nejakú pamiatku, posielam pozdravy tomu, čo vymyslel selfie fotky. Pretože to je ešte aj dôkaz a spomienka, ktorá mi pripomenie situáciu. Už sa mi stalo, že som neskutočne túžila po fotke s jednou osobnosťou a vymyslela som si, že s ňou jednoducho potrebujem robiť rozhovor. Jediný problém bol ten, že mi to v rádiu nemuseli schváliť. Tak som si vymyslela, aké neskutočne poučné to bude pre študentov, ktorí nás počúvajú, fanúšikov, ale aj obohacujúce pre všetkých ostatných poslucháčov. A vyšlo to. Mám fotku. A vraciam sa k nej rada pravidelne ako v podstate ku každej jednej fotke. Milujem ten pocit, keď nastavím mobil a viem, že ten okamih už bude so mnou navždy. Teda pokiaľ sa mi zálohuje mobil, ale Instagram a Facebook to istia. Aj keby som to z Facebooku vyhodila, aj tak je zaistené, že tá fotka nezmizne nikam… veď viete. Takže takto som sa dostala k tomu, že sa s každým fotím. Svojich hostí si vážim a je mi cťou ich spovedať, a preto chcem mať na každého jedného spomienku. Niekedy to fotenie vyzerá komicky, ale výsledok stojí za to. Takže ak toto číta nejaký autor, s ktorým niekedy budem robiť rozhovor, tak vie, čo ho čaká. Ozaj, meno tej herečky neviem a nevedela som ho ani vtedy, keď som mala 8. Alebo 9 či 10 rokov.


Autor: Annamária Mary Závodníková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: