Príbeh služobníčky – Margaret Atwood

Príbeh služobníčky – Margaret Atwood

Príbeh služobníčky – Margaret Atwood, Slovart 2018

Príbeh služobníčky – je vám toto dielo povedomé? Má byť prečo. Prvýkrát vyšlo pred 32 rokmi v Toronte, na Slovensku to bolo prvé vydanie v roku 2001 (Epos) a teraz sa tešíme novému, graficky krásnemu vydaniu, ktoré prinieslo vydavateľstvo Slovart. Odvtedy sa dielo dočkalo filmového a najnovšie aj seriálového spracovania, ktoré upútalo množstvo divákov. Všetci sú totiž zhrození práve tým, ako Margaret Atwood – patriaca medzi najlepšie kanadské spisovateľky – už pred toľkými rokmi vytvorila dystopický svet, o ktorom možno povedať, že je do istej miery hroziacou budúcnosťou.

Spisovateľka sa vraj pri písaní inšpirovala aj totalitným režimom vo vtedajšom Československu. Ona ale vytvorila svet, ktorý azda možno považovať za ešte horší. Fiktívna republika Gileád, rozliehajúca sa na území bývalých Spojených štátov, čelila spolu so zvyškom sveta ešte pred svojím vznikom viacerým problémom vyplývajúcich z modernej doby. Medzi tie najväčšie patrila neplodnosť, resp. neschopnosť porodiť živé a zdravé dieťa. Preto sa po vzniku Gileádu ešte plodné ženy stali služobníčkami v rodinách vodcov Gileádskej republiky, aby im porodili potomkov. To je jedinou úlohou služobníčky – byť chodiaca maternica. O tom, že ženy Gileádu stratili akúkoľvek slobodu asi netreba hovoriť.

Čitateľ sa s Gileádom zoznamuje prostredníctvom denníkových záznamov jednej zo služobníčok, ktorej pravé meno však nepoznáme. Ide o záznamy na magnetofónových páskach, preto v nich nehľadajte nejakú usporiadanosť či pripravenosť. Naša služobníčka nerozpovedá svoj príbeh úplne chronologicky a často ho pretkáva retrospektívnym rozprávaním o minulosti, o jej živote „predtým“ i o tom, ako sa to celé zvrtlo v Gileád. Retrospektívne rozprávania sú často zasadené na miesta, kde by ich človek nečakal, niekde dokonca prerušia mierne dynamickejšie miesto v deji, čo recipienta môže „nahnevať“. Ale o tom denníkové záznamy sú. Služobníčka hovorí nepripravene, často neusporiadane a necháva sa viesť pocitmi a spomienkami, ktoré sa jej kde-tu pri rozprávaní vynoria. Forma textu teda zodpovedá tomu, ako by denníkové, v tomto prípade hovorené záznamy mali vyzerať. Spomínanie verzus emócie, to je výpoveď služobníčky, z ktorej sa čitateľ mnohé dozvie. Dynamika prítomného ani minulého deja tu nie je primárnym prvkom textu, keďže to nebolo zámerom Príbehu služobníčky, hoci miestami sa vyskytujú aj „akčnejšie pasáže“, počas ktorých čitateľ zatína zuby hroziac sa, čo všetko ešte služobníčku Fredovu poskytne.

Štýl písania, resp. rozprávania je úsečnejší, príznačný preň je irónia a pohŕdanie, ale aj psychická nevyrovnanosť služobníčky. Rozprávanie je často doplnené bežnými výjavmi zo života, na ktorých možno pozorovať, kam až služobníčkina myseľ počas rozprávania dokáže zablúdiť. Miestami akoby sa potrebovala vracať do minulosti, pripomínať si ju len preto, aby bola schopná prežiť prítomnosť, v ktorej je väzňom.

Margaret Atwood nevytvorila dokonalý dystopický svet, v ktorého čítaní by sa fanúšik dystopie vyžíval. O to ale koniec koncov ani nešlo. Poukazujúc na problémy, ktoré si ľudstvo samo vytvára, čitateľom predostrela možnú realitu budúcnosti. Nastavila človeku pomyselné zrkadlo, aby sa zamyslel, ako nakladá nielen s prírodou, ale aj s vlastným telom. Náboženský rozmer dodáva knihe na kontroverznosti, keďže vodcovia Gileádu si z Biblie vyberajú iba to, čo sa im hodí.

Pri čítaní budete často otvárať ústa od prekvapenia, šoku či znechutenia, ale miestami sa aj nahneváte a v mnohom vás bude služobníčka iritovať, keďže svojimi názormi a správaním určite nepatrí k dokonalým hrdinkám. Atwoodová vytvorila plastickú postavu, pričom jej povahové črty, zmýšľanie i konanie pôsobia miestami síce iracionálne, ale vzhľadom na situáciu, v ktorej žije, veľmi uveriteľne a v podstate očakávane.

„Keď odchádzame, viem, že nás pozorujú tí dvaja muži, ktorým ešte nedovolili dotýkať sa žien. Dotýkajú sa nás namiesto toho očami a ja trochu pohybujem bokmi a cítim, ako sa naberaná červená sukňa okolo mňa vlní. Ako keď ťaháte niekoho cez plot za nos alebo keď dráždite psa kosťou, ktorá nemôže dosiahnuť. Hanbím sa za to, lebo títo muži za nič nemôžu, sú príliš mladí. Po chvíli zistím, že sa vôbec nehanbím. Vychutnávam moc; nadvládu kosti nad psom, pasívnu, ale účinnú. Dúfam, že im je ťažko pri pohľade na nás a budú sa musieť trieť o pomaľované závory.“ (s. 33)

Práve psychologickú kresbu služobníčky menom Fredova oceňujem na knihe najviac. Autorka z nej urobila rebelku vo svojom vnútri, ale aj zraniteľnú ženu, ktorá si, hoci sa väčšinou dokáže držať nad vodou svojou iróniou a nadhľadom, siahne až na dno, no je schopná opäť sa postaviť na nohy a nikdy to nevzdať. Ak by som to mala zhrnúť, Atwoodová akoby opisovala reálnu ľudskú bytosť so svojimi plusmi i mínusmi, čo sa nie každému podarí. Dej za psychologickou kresbou trochu zaostáva, no na druhej strane, ak by bol až príliš dobrý z čitateľského hľadiska, plný dynamiky, skvelých zvratov a pod., pôsobil by umelo – ako vymyslený príbeh, nie ako hodnoverný opis „skutočných“ udalostí. V tomto prípade však, hoci ide o fikciu, pôsobí Príbeh služobníčky ako reálne denníkové záznamy ukazujúce nám, akým hrozbám čelíme, keďže človek sa – zdá sa – vo svojej podstate za celé stáročia vôbec nemení.

Ak ste milovník dystopických románov, pravdepodobne budú vaše nároky, najmä čo sa spracovania týka, trochu vyššie a kniha vám tým pádom nemusí vyhovovať. Ak ale hľadáte skvelé vykreslenie ľudského prežívania v čase obmedzovania slobody, potom román oceníte.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: