Priepasť – Jozef Karika / interpretačný náhľad

Priepasť – Jozef Karika

Priepasť – Jozef Karika, Ikar 2018

Príspevok o knihe Jozefa Kariku Priepasť som sa rozhodol skoncipovať takým štýlom, že okrem charakteristiky diela by som rád predstavil aj istý interpretačný náhľad, ktorý sa mi ako čitateľovi naskytol. Preto by som chcel vopred upozorniť, že budem pomerne otvorene hovoriť aj o rozuzlení dejovej zápletky.

Toto dielo sa zaradilo do románovej série Strach (2014), Tma (2015) a Trhlina (2016). Priepasť vnímam jednak cez formu diela, teda ako je dielo vystavané, z akých prvkov pozostáva, a jednak cez obsah diela v tom zmysle, čo je jeho odkazom, čo si môže čitateľ z čítania odniesť.

Príbeh je zasadený do rýdzo slovenského prostredia, a to do oblasti Vysokých Tatier. Konkrétne sa spomína Starý Smokovec, turistami navštevovaný Hrebienok a podstatná časť deja sa odohráva v Slavkovskej doline. Kto už aspoň raz naše najvyššie pohorie navštívil, ten si vie predstaviť horskú atmosféru, ktorou je príbeh nasiaknutý.

Ústrednou postavou je Adam Markus, bývalý lezec pracujúci v kancelárii horskej služby. Pre Adama je typické, že na celej ploche románu trpí strachom z výšok a že sa nikdy nevyrovnal so stratou svojho otca, ktorý zahynul pri horolezeckom nešťastí. Minulosť, teda spomienky na otca, sú sprítomňované prostredníctvom karabíny, ktorú Adamovi ešte ako malému chlapcovi daroval jeho otec.

Zápletka sa točí okolo tzv. sprunggeista, teda akejsi temnej sily, ktorá posadne človeka a prinúti ho zoskočiť zo Skalnej plošiny, ktorá sa nachádza v Slavkovskej doline, do priepasti a zabiť sa. Adam so svojím najlepším kamarátom Mirom nájdu v tejto doline telo mŕtveho Adriána Klimka. Následne sa Adam začne zaujímať o rôzne tragické prípady spojené s touto plošinou a tú sa s Mirom aj osobne vyberú preskúmať. Adamov vlastný boj so sprunggeistom predstavuje podstatnú časť príbehu.

Sprunggeist je vystavaný a stvárnený na pilieroch Freudovej psychológie, ktorá je aj v rámci románu vysvetlená. Ide o dva princípy eros (vôľa k životu) a thanatos (vôľa k deštruktívnosti, k smrti). Sprunggeist bol práve zodpovedný za prebudenie deštruktívnej, resp. sebadeštruktívnej stránky človeka a následný skok do priepasti. Boj týchto protikladov sa odohrával v mysli hlavného hrdinu, a to takým spôsobom, že chvíľu uňho prevládala vôľa k životu, chvíľu zas vôľa k smrti. Akoby v jednom tele sídlili dve mysle, ktoré sa striedali v nadvláde. Aj tento aspekt románu sa objavil až neskôr. Najskôr je čitateľom ponúknutý len obraz životachtivého Adama, ale aj jeho temnejšia stránka je prítomná už od začiatku príbehu, neprejavuje sa však verbálne, je zašifrovaná. A to takým spôsobom, že Adam si neuvedomuje, ako sa napríklad dostal až k okraju priepasti, keď si pamätal, ako stál niekoľko metrov od nej. Až v druhej polovici dostáva verbálny priestor aj temnejšia verzia Adama. Čitateľ má teda tendenciu „fandiť“ pozitívnemu Adamovi, pretože mu je taký postoj podsúvaný práve väčším verbálnym priestorom. Keď sa však objaví aj negatívny Adam, zrazu je ťažké určiť, čo vlastne chce, či žiť, alebo zomrieť.

Zaujímavou črtou románu je, že kompozične nie je členený na kapitoly. Vyskytujú sa iba akési prestrihy, ktoré časovo posúvajú príbeh. Dokonca by som povedal, že mi pripomínali spôsob filmového strihu. Dej sa odvíja lineárne, až na pár retrospektívnych scén, v ktorých sú zobrazené osudy obetí tajomnej plošiny.

Ako som už uviedol, podstatná časť príbehu sa odohráva na kamennej plošine o veľkosti len pár metrov štvorcových, teda na pomerne stiesnenom priestore. Ak k tejto črte, malý priestor, spomeniem striedanie osoby rozprávača z 1. osoby singuláru do 2. osoby singuláru (pričom najskôr dominuje 1. osoba, neskôr zas 2. osoba) a istú dávku absurdnosti, tak už počas čítania sa mi vynorila spomienka na poviedkovú tvorbu slovenských prozaikov tzv. generácie Mladej tvorby, napr. Dušana Mitanu alebo Jána Johanidesa. Aj u nich sa podobné prvky vyskytovali.

Z jazykovo-štylistickej stránky sa Priepasť prikláňa jednak k širokým vrstvám čitateľov, a to najmä hovorovosťou výrazu, ale na druhej strane je výraz často metaforický, obrazný, čím nadobúda aj charakter intelektuálneho čítania. Práve spomenutá obraznosť robí čítanie sviežim. Atmosféru románu dotvára pomerne pestrá lexika z oblasti horolezectva.

Výraznou črtou diela je sugestívnosť, mysterióznosť a absurdnosť. V príbehu sa nachádza pomerne veľké množstvo scén a prvkov, ktoré vyvolávajú dojem strachu. Dosahuje sa to najmä psychologickou zápletkou. „Ústredný nepriateľ“ sprunggeist, neútočí zvonka, ale vstupuje do mysle človeka, človek stráca kontrolu nad sebou. Tento aspekt osobne považujem za hrozivejší, ako keby šlo o externého nepriateľa. Veľmi presvedčivo sú stvárnené aj Adamove panické ataky, no akási aura stiesnenosti vyžaruje z celého diela. Absurdnosť sa prejavila najmä počas zápasu so sprunggeistom. Vtedy bolo naozaj mätúce, či ide o zdanie, alebo sa to v príbehu naozaj odohralo.

Ak som doteraz hovoril o prvkoch, z ktorých Priepasť pozostáva, a čo je primárny význam príbehu, tak teraz by som rád vyjadril môj náhľad na významové jadro diela, teda sekundárny význam. Zápletku so sprunggeistom považujem za metaforu. Celé dielo vo svojej podstate môže byť vyjadrením akéhosi posolstva. Pútavý mysteriózny príbeh je len spôsobom (formou), ktorým sa komunikuje hlbší obsah. Ak by som to mal vecne zhrnúť, znelo by to asi nasledovne: Človek by mal byť schopný prijať aj negatívnu situáciu, zmieriť sa s ňou a vykročiť ďalej. Ak v sebe dusí akési trápenie, výčitky, strach, ak pred nimi len uteká, tak ho po čase začnú požierať zvnútra (Adam v sebe skrýval hnev na Mira, ak by to riešil skôr, nemuselo to skončiť tým, že Mira zhodí do priepasti). Čím dlhšie pred nimi uteká, tým sú neskôr dôsledky fatálnejšie (v diele zobrazené cez fyzické utrpenie Adama, zranenia a pod.). Záverečný Adamov skok do priepasti v primárnom význame znamená smrť, no v obraznom význame by to mohlo znamenať práve zmierenie sa so zlou situáciou, pretože Adam sa síce bránil skoku, no na záver skočil z vlastnej vôle, zmierený so svojou minulosťou a svojimi trápeniami. V celom príbehu Adam naznačuje, akoby jediný spôsob zmierenia s otcovou smrťou bolo spoznanie takého pádu na vlastnej koži, no zároveň sa takému riešeniu bráni. Ak sa však na to pozrieme cez prenesený význam, tak to možno chápať tak, že pasivitou sa problém nevyrieši. Riešenie negatívnej situácie môže byť síce nepríjemné, ale nakoniec prospešnejšie ako útek pred sebou samým. Ako som už povedal skôr, treba ale zásadne rozlišovať medzi tým, čo odznelo v príbehu, a tým, čo sa dá prečítať medzi riadkami. Ak teda príbeh vyznieval dojmom negatívneho záveru, významový odkaz diela je, naopak, pozitívny, aby človek nabral odvahu postaviť sa vlastnému trápeniu a našiel spôsob, ako ho prekonať.

Priepasť je román, ktorý čitateľa zaujme príbehom, pobaví ho, vystraší ho, ale zároveň ho obohacuje. Priepasť má zároveň potenciál každému ukázať niečo iné. Z týchto dôvodov považujem toto dielo za veľmi hodnotné.


Autor: Dominik Vančo
Zdroj obrázkov: Autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: