Psychologické šachy / TVORÍME

Poviem vám to na rovinu. Spisovatelia sú klamári. Často si vymýšľajú. Aj on tak robil. Len vtedy mal pravdu, keď sme stavali náš hrad z piesku. Spýtala som sa ho, či v ňom budeme žiť navždy. Odvetil, že len dovtedy, kým nezačne pršať.

Hral sa so mnou. A vždy, keď som bola na ťahu ja, roztrhal papier, že nech píšem odznova. A ja som ako sprostá klepala do stroja, až kým z neho nevyšla čiernobiela hmota. Ale on sa mi iba smial. Neveril mi ani čiarku. Neveril vo mňa. A zavádzal ma. Svojimi hlasmi ma privádzal do šialenstva. Mala som chuť hodiť do pece a spáliť. Alebo stlačiť delete a vymazať ho z koša. Ale bez neho to zároveň nešlo. A mne chýbala páska do stroja.

V šoku som bola, keď ma zaplietol do svojej hry. Bez môjho dovolenia. Robil si so mnou, čo chcel. Nechal ma zomrieť. Potom ma vzkriesil. Následne poslal do teplých krajín. A ja som mu aj tak podľahla. Tej harmónii písmen, ktorá synesteticky predo mnou vytvárala farebné obrazce. A s otvorenými ústami som kývala hlavou. To nie je možné, aby to bolo také dobré! Chcela som byť ako on. Veľmi.

Psychyku som mala mizernú. Videla som všetky tie farebné obrazce, bola som plná slov a nič nešlo von. Začala som jeho pohnútkam rozumieť. Bola som ako nemá. Písmená stroja sa mi zliepali dokopy. Najlepšie na tom všetkom bolo, že to neboli halucinácie. Biela jednotka s červenou dvojkou sa mi točili pred očami, za nimi žltá trojka a modrá štvorka v závese. A zelená päťka tancovala, až kým nenarazila do hnedej šestky. Bola som v háji. Vtedy sa ma spýtal, či potrebujem pomôcku. Buchla som po stole a na zem sa mi rozsypal peračník. Aj s mini lístočkom, na ktorom bolo: ,,Vieš, to, s tým sexom.“ Zasmiala som sa. Jedna veta stačí na námet. To som niekde čítala. Dúfam, že to nebolo práve v tvojej knihe!

Rozhodla som sa, že okolo teba sa to bude všetko točiť. Však si to určite tak aj chcel! Zamotať nám všetkým hlavy a do hrobu si odniesť pravdu, nie je to tak? Teraz buď rád, že budeš centrom môjho vesmíru. Mysli si, čo chceš, ale nezasadla som si na teba. Len som sa tebou mierne inšpirovala. Veď vieš, že ťa neznášam. To je tou žiarlivosťou. Raz budeme na rovnakej lodi a ty mi budeš konkurenciou.

Stroj ma sklamal. Hoci som mu dôverne načúvala, neporadil mi. Tak som vyťukala zhluk náhodných písmen. A hľadala som v ňom odraz teba, mňa, sveta, nejakú pointu, morálnu hodnotu, pomôcku, vysvetlenie sveta, všetko. V zhluku písmen! Len tak. Písanie má svoje čaro, tak ako i ja, povedal si raz. Tak prečo to neskúsiť. Aj my sme to spolu skúsili len tak. Náhodne. Bože, to boli chvíle! Len ty, ja a vyhriata posteľ. Z okna výhľad na hviezdnatý hotel. Na hodinkách polnoc. Horúca čokoláda. Maliny. Záložka. Tvoje slová. Bola som schopná počúvať tvoj hlas do rána. Ale v to ráno si ma sklamal. Keď bol zrazu koniec. Verne som čakala, že sa vrátiš v druhej časti, a ty nič! Prečo si mi (nám všetkým) to spravil? Však si bol úžasný! Ale ja viem, že mám teraz šancu vrátiť ťa do hry. A pritom to nemusí byť žiadny hanopis. Žiadne obvinenie. Ani paródia. Bude to len o nás. O našom sexe písmen.

Môžem dať názov nášmu príbehu Predohra slov? Teraz na mňa civieš z poličky, spoza oriezky sa usmievaš a myslíš si, že som nymfomanka alebo čo. A ja len dávam na papier to, čo si ma naučil ty, čo som ti nikdy nestihla povedať. Škeríš sa a ukazuješ prstom na bielu stenu oproti knižnici. Neboj, už nie som zahľadená len do teba, ty idiot! Teraz na nej náznaky vidím.

Bolia ma prsty. Sex s písmenami si vyberá svoju daň. DPH si môžeš potom nechať. Budem solidárna. Však vieš, veľa ti dlhujem za tie noci bez spánku.

Dvestoosemdesiatštyri. Sa smeješ, čo? To je o polovicu menej, ako si mal ty. Ale vieš ako, nie je dôležitá kvantita, ale kvalita. No dobre, neviem, či to bude fungovať, ale skúsim to.

Dočerta! Nikto ma nechce! Prečo mi nebliká žiadna odpoveď? Kývaš sa z jednej strany na druhú, opieraš sa o Shakespeara zľava, o Exupéryho sprava a ja si zapchávam uši. Ja som ti to vravel, opakuješ.

Som frustrovaná. Frustrovane frustrovaná. Najfrustrovanejšia žena na svete. To o nás skutočne nikto nechce počuť? S tým som nepočítala, že porodiť nás bude také ťažké. A zahanbujúce. Vzdávam sa, jasné? Darmo sa budem tváriť, že sa nič nedeje, som úplná nula. Zázrak, ktorý som čakala, sa nedostaví. Alebo počkaj… klope mi niekto na dvere… mailovej schránky.

Super, budem zhmotnená z celulózy. A čo teraz? Úľava neprišla. Oddnes budem sedieť vedľa prachu na poličke ako ty a spávať s mnohými pod vyhriatou perinou. Dosť veľká odmena za to, že som vygrcala zo seba všetko, spravila celý výplach svojej duše, nemyslíš?


Autor: Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: