Rašelinisko – Susanne Jansson

Rašelinisko – Susanne Jansson

Rašelinisko – Susanne Jansson, Plus 2018

Väčšine milovníkov detektívok sú známi severskí autori ako Jo Nesbo alebo Samuel Bjork. Drvivá majorita týchto fanúšikov v globálnom poňatí priam zbožňuje ich chladné príbehy, ktorých neprestajná gradácia deja vám často uberá hodiny, ktoré sú určené na spánok. Meno Susanne Jansson bolo pre mňa zaujímavé už len tým, že som o ňom nikdy nepočula, ba dokonca som od severskej autorky ani nič nečítala. Ako teda dopadol tento močaristý debut, ktorý nesie názov Rašelinisko? Poďme sa na to pozrieť!

Nachádzame sa v mestečku Mossmarken, ktoré leží medzi Dalslandom a Värmlandom a zároveň je na strane jazera Vänern. Pýtate sa, čím je toto miesto zaujímavé? Nachádza sa tu totiž povestné rašelinisko. Rašelinisko je rituálnym miestom, na ktorom sa obetovali nielen nástroje, ale aj ľudia. Začiatkom druhého tisícročia sa tu našla povestná múmia z močiara – týmto pomenovaním boli nazývaní ľudia, ktorých počas doby železnej pochovávali v rašelinisku a ktorých pokožka, vlasy, nechty, vnútornosti a oblečenie v rôznej miere odolávali rozkladu. Touto múmiou bolo dievča vo veku 17 rokov so zachovanými vlasmi, oblečením a tiež aj zlatým amuletom. Ako miestni, tak i prichádzajúci turisti ju poznali len pod jediným menom – Brusnicové dievča. Mossmarken ako miesto s tajomnou a mystickou aurou bolo v určitom zmysle rozporuplné. Možno ani nie mesto samotné, no skôr názory jeho obyvateľov. Niektorí totižto tvrdili, že obety boli určené bohom, či už z toho dôvodu, aby si ľud získal ich priazeň, alebo tiež kvôli tomu, aby sa aspoň vyhol nešťastiu. Boli tu, samozrejme, aj iné teórie, ktoré predpokladali, že obete spáchali nejaký trestný čin alebo hriech, akým je napríklad nevera. Nech už ktokoľvek zastával akýkoľvek názor, nič z toho nebolo podložené vedecky, a tak všetko záviselo len na subjektívnom presvedčení jedinca.

„Z podvedomia sa jej však vynárali slová, ktoré nedávno čítala. O tom, ako sa rašelinisko celé tisícročia považovalo za podnetné miesto, také ťažko definovateľné a zaraditeľné. Premočená, neobrábateľná nekrajina mimo kontroly človeka. Kde vládli a zvádzali skryté sily; vzali si, čo potrebovali, a dali, čo chceli. Hraničné územie medzi krajinou a jazerom, medzi suchou zemou a vodou, medzi poddajným a pevným. Medzi životom a smrťou.“ (s. 137)

Natália Ström, hlavná protagonistka, je biologička, ktorá prichádza do mestečka Mossmarken s jasným poslaním – práca na dizertačnej práci, ktorej predmetom je výskum toho, ako globálne otepľovanie ovplyvňuje degradačný proces mokradí. Jej pôsobenie na tomto území však poznačí fakt, že sa spozná s Johannesom Ayebom, študentom umenia, ktorý ju upúta svojím záujmom a zvedavosťou o biologickú oblasť, ktorá mu bola doposiaľ neznáma. Tiež sa dozvedáme, že to nie je jej prvý pobyt v tomto prostredí a prepojenie medzi jej minulosťou a mestom je silnejšie, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať.

K zápletke celého príbehu sa dostávame v momente, keď vonku panuje nečas, no tento úkaz prírody ustúpi až príliš rýchlo na to, aby to neupútalo pozornosť Natálie. Cítila to a vedela, že sa niečo stane. Vedela, že niečo, respektíve niekto nie je v poriadku – rašelinisko si vybralo svoju ďalšiu obeť.

Ako v každej dobrej detektívke, aj tu sa stretávame s dvojicou vyšetrovateľov – Maya Linde a Leif Bytjärn. Konkrétne Maya zohráva v príbehu dôležitú úlohu, o čom svedčí aj fakt, že sa kapitoly z jej pohľadu videnia kompozične striedajú s tými Natáliinými. Maya je známa umelecká fotografka, ktorá sa okrem iného venuje aj práci policajnej fotografky. Jej charakter ma zaujal už len z toho dôvodu, že má autobiografické črty so samotnou autorkou diela – takisto sídlila v Göteborgu, New Yorku a takisto bola aj študentkou fotografie.

„Fotografie sú istým druhom uväznenia reality… realitu nemožno vlastniť, môžeme vlastniť len obrazy – nemožno vlastniť súčasnosť, je však možné vlastniť minulosť.“ (s. 210)

V knihe sa nachádza, povedala by som, väčšie spektrum vedľajších postáv, ktoré nie sú spomenuté len jednou-dvoma vetami, no máme možnosť dozvedieť sa o nich a ich charakterových črtách oveľa viac. Stretávame sa tu so správkyňou majeru Agnetou, v ktorom je Natália ubytovaná, a jej pomocníkom Alexom, o ktorom sa dozvedáme, že je mentálne zaostalý. Harrietou, adoptívnou matkou Natálie, ktorá so svojou dcérou nemá práve najlepší vzťah, a spomínaný je takisto aj adoptívny otec Lars. Vďaka retrospektívnym pasážam sa dozvedáme o minulosti Natálie, ktorej neodmysliteľnou súčasťou boli aj jej biologickí rodičia Jessica a Jonas. Do príbehu vstupuje i Göran Dahlberg, ktorý je dávnym profesorom teoretickej fyziky, no svoje povolanie zavesil na klinec kvôli vskutku zaujímavému druhu zvedavosti vo sfére paranormálnych javov. Mimo všetkých spomínaných sa tu, samozrejme, nachádza aj kvantum iných, rovnako pozoruhodných postáv.

„Inteligentní blázni sú tí najnebezpečnejší.“ (s. 219)

Vo finále musím povedať, že oceňujem originálny spisovateľský štýl tejto severskej autorky. Okrem výborne vygradovaného príbehu vidíme aj metaforické opisy a tajomstvá sa s nami nesú od samotného začiatku až do konca rozprávania. Konečný verdikt? Ak máte chuť na čítanie o mieste plnom mystiky, duchovna a tajomstiev, tak práve táto literárna záležitosť by pre vás mohla byť tou správnou voľbou!

„Prázdnota nie je absolútne nič. Neznamená to ani, že nič existuje. Znamená to, že veci neexistujú tým spôsobom, ako predpokladá naše logické myslenie. Prázdnota je jadrom všetkých vecí, bytostí a dejov a nič z toho, čo vidíme, počujeme či sme, neexistuje nezávisle; všetko je hypotetickým vyjadrením kontinuálnej, neustále sa meniacej krajiny.“ (s. 215)


Autor: Kristína Kozová
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: