Rozchod – Katie Kitamura

Rozchod – Katie Kitamura

Rozchod – Katie Kitamura, Inaque 2018

Katie Kitamura vyvolala svojím tretím románom v literárnom svete rozruch. Úprimne, nečudujem sa. Objavili sa naň prevažne pozitívne kritiky, hoci autorka knihou znepokojuje. Do zdanlivo jednoduchého príbehu o rozchode dvoch manželov dokázala Kitamura vtesnať mnohé, napriek tomu však dielo nemusí učarovať každému. Dovolím si tvrdiť, že viacerých, naopak, môže rozrušiť, zmiasť, iritovať… Ale to je úlohou literárneho diela – vyvolať emóciu. Aj keď sa vám v konečnom dôsledku kniha nemusí páčiť, mali by ste si ju prečítať.

Kitamura prostredníctvom rozprávačky zahalenej do mierneho tajomstva (čitateľ sa o nej veľa nedozvie) veľa uvažuje. Práve úvahy, sonda do ľudských vzťahov a analyzovanie ľudského správania sú pre mňa charakteristickou črtou tohto moderného románu. Už od úvodných strán som bola ohúrená autorkinou rafinovanosťou. To, ako pristupovala k výstavbe textu, sa navonok javí prirodzené, ani čo by sa snažila o tom premýšľať, no pravdou je, že práve v kompozícii sa prejavila jej rafinovanosť.

Rozprávačka, ktorej meno nepoznáme, sa na žiadosť svokry vyberie hľadať svojho manžela do slnečného Grécka, hoci sú už mesiace rozídení. Rozhodnutá požiadať manžela o rozvod však túto šancu nedostane. Kitamura prepojila sondu do ľudských vzťahov s detektívnou zápletkou. Pre mňa osobne bolo toto spojenie trochu nezvyčajné, miestami som mala pocit, že to urobila, aby sa nebodaj čitateľ nenudil, avšak pravda je taká, že potrebovala vytvoriť pozadie pre pocity, o ktorých chcela hovoriť, a práve oná zápletka jej k tomu veľmi dopomohla a zároveň ozvláštnila filozofické rozprávanie. Autorka, resp. rozprávačka príbehu veľmi hĺbavo, niekedy priam desivo, vníma svet okolo seba – ľudí v ňom, vzťahy medzi nimi – a vie tieto poznatky sprostredkovať čitateľovi vskutku zaujímavým štýlom.

Príbeh sám o sebe nie je ničím výnimočný ani extrémne zaujímavý – jednoducho plynie tak, ako ho život napísal. Najpozoruhodnejšia je tu práve rozprávačka príbehu. Na jednej strane sa javí ako skvelá pozorovateľka, ktorá dokáže trefne poukazovať na realitu života, no zároveň je schopná takej imaginácie sveta okolo seba, že som často len otvárala ústa. Táto protikladnosť sa tiahne celým románom.

„S takou tvárou sa v živote nestretávate často: holá tvár smrti, ktorá sa tak odlišuje od smrti prezentovanej v smútočných sieňach alebo na posmrtných maskách, pozmenených tvárach, ktorým bola navrátená dôstojnosť a z ktorých sa umyla emócia. Vyzeral, akoby spal, bežná fráza, pokus poprieť konečnosť smrti, spánok je prechodný stav medzi bytím a ničotou, prítomnosťou a neprítomnosťou. Ale skrývalo sa v tom viac: vyzeral, akoby spal, ako som teraz pochopila, bolo pokusom predstierať, že cesta k smrti, proces umierania bol nejakým spôsobom pokojný aj v prípade, keď takmer určite nebol.“ (s. 102)

Rozprávačka síce prevažne hovorí o iných, svojou predstavivosťou dotvára príbehy odohrávajúce sa pred jej očami, no zároveň tým profiluje svoju osobu, vyznačujúcu sa zvláštnym chladom, zmätkom a flegmatickosťou, ktorá môže na čitateľa pôsobiť priam iritujúco. Áno, často som na ňu v mysli kričala, pretože miestami ma fascinovala a miestami rozčuľovala.

Autorkin štýl je zvláštny – v dobrom slova zmysle. Je naozaj dobrý, pretože dokáže spojiť otvorené a priamočiare rozprávanie s tým v metaforách či inotajoch, a pridať k tomu sarkastické kritizovanie. To všetko (podložené detektívnou zápletkou a symbolikou – grécka dedina bola obklopená čierňavou spálenej zeme) tvorí zaujímavú spleť, ktorá poteší každého milovníka literárneho umenia.

„Správali sa ako profesionálky, čo je jedna z funkcií doby, ktorú žijeme, ľudia sa fotia celé dni, pri každej udalosti a v každej situácii, keď jedia raňajky, sedia vo vlaku, stoja pred zrkadlom. Výsledným efektom nie je nová úprimnosť alebo pravdivosť fotografií, ktoré sa množia v našich telefónoch, počítačoch či na internete, ale skôr naopak: umelosť fotografie sa infiltrovala do nášho každodenného života. Celý čas pózujeme, dokonca aj keď nás nikto nefotí.“ (s. 107)

Napriek tomu, že som tu práve vymenovala XY superlatívov, ktorými sa táto próza vyznačuje, chýba jej akýsi wau efekt. Posledná tretina bola pre mňa nudnejšia, snahe analyzovať a pochopiť smrť, ako aj trúchliacich pozostalých sa na môj vkus venovalo priveľa priestoru. Hoci vo mne text vyvolal mnoho emócií, ako aj otázok na zamyslenie, hoci som počas jeho čítania popísala poznámkami niekoľko papierikov, nemôžem povedať, že by ma prevalcoval, ako som pri knihách z vydavateľstva Inaque väčšinou zvyknutá. No možno to tak malo byť, možno má táto próza v človeku odznieť pomaly a nenápadne – tak ako aj začala. Koniec koncov, úsudok si vytvoríte sami. Musím však ešte vyzdvihnúť preklad a doslov Ani Ostrihoňovej – ten vás môže na čítanie navnadiť oveľa viac ako samotná anotácia – a skvelý jazyk a lexika sú ďalším pôžitkom z čítania.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: