Sebectvo tých druhých – Kristin Dombek

Sebectvo tých druhých (Esej o strachu z narcizmu) – Kristin Dombek, Inaque 2017

O dnešnej spoločnosti a vyvíjaní mládeže denne ľudia diskutujú po celom svete – na ulici, v školách či na prednáškach psychológie. Je to totiž téma, ktorá sa nikdy neomelie, pretože je dynamická a v súlade s dnešným svetom sa mení a formuje, rovnako ako aj ľudstvo. Kristin Dombek sa preto rozhodla ani nie vyjadriť svoj názor, ale skôr priblížiť problematiku či vypichnúť zaujímavé fakty z tejto oblasti v siedmich esejach, ktoré u nás vyšli vo vydavateľstve Inaque.

Autorka poukazuje na konkrétne časti problematiky prostredníctvom absurdných príkladov. Ešte šokujúcejšie je však to, že čerpala zo situácií, ktoré sa naozaj stali. Pri čítaní niektorých pasáží si možno v duchu poviete, že ľudstvo naozaj nie je normálne a zároveň si na to ešte aj prikývnete. To sa niekedy, keď sa dozvedáme viac, stáva.

Spočiatku som mala pocit, resp. bolo pre mňa z textu citeľné, ako autorka svoj osobný názor tlačí dopredu a uisťuje vás, že je tomu tak a mali by ste si myslieť to isté. Miestami sa mi zdalo, že to až preháňa (aj keď nevylučujem, že možno kvôli narcizmu ľudí jedného dňa všetci na tejto planéte skončíme), a tak som, po tých obavách, čo vo mne text zanechal, začala brať autorkine slová na menšiu váhu. A urobila som dobre, lebo presne vtedy Kristin otočila kartu a začala hovoriť argumenty proti, ktorými ma posunula na hranu filozofie: je naozaj dnešná spoločnosť narcistickejšia ako kedykoľvek predtým? Musíme totiž brať do úvahy fakt, že konečne spoločnosť bojuje oveľa masovejšie a nástojčivejšie za práva žien, homosexuálov či zvierat. Ľudia sa búria proti cirkusom, rôzne rasy ľudí presadzujú čoraz viac myšlienku, aby slovo rasizmus na tomto svete už viac neexistovalo. Čoraz viacej mladých a dospelých sa zapája do rôznych charitatívnych či dobrovoľníckych činností. Na druhú stranu treba uznať, že v minulosti niečo také ako „selfie“, po slovensky teda „svojka“, predtým neexistovalo. Nikto nemal záujem fotiť svoju tvár, vyškierať sa do predného foťáku na mobile a vešať na sociálne siete ešte aj to, čo mali na raňajky. Autorka sa obula ešte aj do toho, že knihy čoraz viacej využívajú „ja“ rozprávača – percento s takýmito knihami rapídne stúplo.

Jednoznačne táto téma stojí za debatu a búrlivú diskusiu. Neodpustím si to a poviem ešte raz, že autorka podľa môjho názoru miestami fakt až preháňa, ale na druhú stranu to je dobre. Inaque by sme nad tým asi neuvažovali. Táto malá zbierka esejí okrem iného rozpitváva aj psychológiu samu o sebe a prelína v sebe rôzne fakty slávnych psychológov, psychiatrov či mysliteľov dvadsiateho storočia. Sem-tam som sa síce v prívale nových informácií strácala, ale hlavnú myšlienku som pochopila.

Nakoniec by som asi dodala iba to, že aj napriek tomu, že tieto eseje nie sú ľahké čítanie, veľa som si z tejto zbierky zobrala. Preplieta sa tu tak mnoho názorov či myšlienok, že je takmer nemožné zjednotiť sa s knihou a dať jej vo všetkom za pravdu. Každý si nájde svoj kúsok pravdy, niečo, čo ho zaujme a zároveň posunie. Tento text vo vás evokuje mnoho pocitov a myšlienok, je len na vás, či sa rozhodnete byť pokornejšími alebo takými istými ľuďmi, akými ste boli doteraz. Veď každý z nás je tak trochu narcis.


Autor: Ema Šašalová
Zdroj obrázkov: autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: