Seminárka jednej mojej spolužiačky / TVORÍME

Vyzerala neuveriteľne pokojne. Nie, vlastne by som to skôr opísala inak – vyzerala, akoby sa po prvýkrát v živote skutočne nadýchla.

Nikto nesmel stáť. Všetci sme sedeli a museli sme mať ruky pred sebou na laviciach. Doktorka stála pred katedrou úplne nehybne a sledovala každý jej pohyb; na okamih sa mi zdalo, akoby sa chcela chytiť brucha, no v polovici pohybu si to rozmyslela.

Ja som sedela v predposlednom rade a na okamih sa mi zatajil dych, keď okolo mňa prešla a pohladila mi obe ramená hlavňou zbrane. Nezastavila sa však pri mne a išla ďalej.

V treťom ročníku filozofie nás nebolo toľko, koľko na začiatku. Zatiaľ čo pri nástupe nás bolo zhruba dvesto, do tretieho ročníka sa nás prebojovalo slabých päťdesiat. Väčšina ľudí si uvedomila, že filozofia ako zadné vrátka nebola veľmi múdra voľba. Ďalší zistili, že im štúdium nezabezpečí žiadnu reálnu možnosť získania povolania, a pre ostatných bolo štúdium jednoducho príliš ťažké.

Ja som zostala, pretože som nepochybovala o tom, že to, čo študujem, je pre mňa to pravé, a okrem toho som túžila po doktoráte a následnom pôsobení na katedre.

O nej som toho veľa nevedela. Až počas tých niekoľkých minút, keď som zrazu mala neuveriteľne veľa času na spätné premýšľanie, som si uvedomila, ako dobre jej to celé vyšlo.

Ona patrila do toho najnenápadnejšieho priemeru, do akého niekto mohol vôbec patriť. Vyzerala tak, ako vyzeralo priemerné dievča dnešnej doby. Mala okolo seba ľudí podobných jej zjavu, smiala sa s nimi, trávila s nimi čas pred aj po prednáškach. Nebolo nič, čím by nejako mohla upútať pozornosť – dokonca ani tým, že by bola príliš nenápadná. Príliš zakríknutých ľudí si človek totiž všimne a premýšľa nad nimi – a to ona nemohla dopustiť.

Keby sedela v kúte a s nikým sa nerozprávala, len by pozerala do prázdna, určite by si to každý všimol.

Ona na to bola príliš inteligentná.

Až teraz som si uvedomila, že sa celý čas musela skrývať za veľmi dôveryhodnou maskou.

Po tom, ako sa nás vyučujúca spýtala, čo si predstavujeme pod slovami „sloboda“ a „moc“, sa nečakane postavila, čo som si všimla až po tom, ako odniekiaľ vytiahla zbraň.

Samozrejme, nasledoval krik, ruch, zdesenie, panika – no ničoho z toho som si nevšímala. Sledovala som len jej výraz.

Akoby sa prvýkrát nadýchla.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: