Seminárka jednej mojej spolužiačky / TVORÍME

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Jediným pokynom všetkých usadila a nariadila im, aby boli ticho, o nič sa nepokúšali a nehýbali sa. V tej chvíli som si k svojmu vlastnému zdeseniu i fascinácii uvedomila, že ju všetci tak rýchlo počúvli nie preto, že by sa báli jej zbrane – oni sa báli toho, ako pokojne a sebavedomo pôsobila.

Nikdy by ste to do nej neboli povedali. Zrazu sa pred zrakmi všetkých – i jej priateľov – objavil úplne nový človek. Vtedy som pochopila, že všetko to, čo nám ukazovala dovtedy, bola len maska. Ona bola niekým úplne iným.

Miestnosť, v ktorej sme mali hodinu, vyzerala ako bežná stredoškolská učebňa, len o niečo väčšia. Mohlo nás tam byť vyše tridsať, pričom išlo o predmet, na ktorom sa nachádzali aj študenti z iných, príbuzných odborov.

Pomaly sa prechádzala po triede medzi lavicami.

Zrazu sa úkosom pozrela na doktorku, ktorá sa opäť takmer dotkla brucha. Usmiala sa, klopiac pohľad.

„Toho sa báť nemusíte,“ ubezpečila ju.

Doktorka, ktorá nás učila tento predmet, mala sotva tridsať. Bola to celkom sympatická blondínka, na ktorej však nebolo nič, čo by vás upútalo. Bola asi taká priemerná, ako sa naša spolužiačka s pištoľou v ruke doteraz tvárila.

Po tejto ich malej interakcii mi došlo, o čom sa bavia, a striaslo ma.

„To je tiež súčasť slobody. To, že to neurobím. Mohla by som – ale nechcem. Sloboda, to je jednanie na základe toho, čo chcete, bez ohľadu na morálne zásady spoločnosti alebo zákony.“

Doktorka vyzerala, že sa jej každú chvíľu podlomia kolená a spadne.

Bola som taká upútaná sledovaním jej, že som vôbec nevnímala to, ako reagujú všetci ostatní. Na okamih som sa obzrela a všimla som si, že každý reaguje inak, no zároveň rovnako. Niektorí sa triasli, niektorí vyzerali, že to risknú a siahnu po mobile. Niektorí boli bledí ako stena a hádala som, že niekto možno aj odpadne.

Ako som sa cítila ja? Neviem. Je to ťažko opísateľné, pretože na to, čo som cítila, silno vplýval šok. Pamätám sa, ako sa mi raz stala nehoda pri výstupe na vrch s rodičmi – keď som padala dolu skalou, necítila som nič. Žiadnu bolesť, žiaden strach – aj napriek tomu, že som takmer zomrela.

Niečo podobné som cítila aj teraz – len som mala pocit, že tentoraz sú moje zmysly zostrené.

Po niekoľkých minútach prechádzania sa pomedzi študentov sa pri jednom z nich znenazdajky zastavila. Zhlboka si vydýchla a priložila mu zozadu k hlave zbraň.

„Môžeš mať za sebou koľko úspechov chceš. Môžeš mať sny, nádeje, plány. Môžeš mať dokonalý život – to všetko teraz končí,“ povedala tak, aby to počuli všetci a vystrelila.

Žiadne zaváhanie.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: