Slobodov zabitý človek

Slobodov zabitý človek

V roku 1982 vyšiel v Slovenskom spisovateľovi v poradí siedmy román prozaika a scenáristu Rudolfa Slobodu (1938 – 1995). Už jeho debutový román Narcis (1966) vyvolal v spoločnosti čitateľov a kritikov veľké ohlasy a túto spisovateľskú auru si autor so sebou niesol až do svojej dobrovoľnej smrti. Sloboda patril do veľmi silnej generácie autorov šesťdesiatych rokov alebo do tzv. generácie Mladej tvorby a dodnes tvorí spolu so Šikulom, Jarošom a Johanidesom kánon najčítanejších slovenských autorov.

Román Rozum sa považuje za voľné nadviazanie na práve debutový Narcis, pretože sa v ňom Sloboda vracia k svojej ústrednej téme – zápas človeka (indivídua) o plnohodnotnú osobnosť (bytosť) v súkromnom a spoločenskom živote z hľadiska neustáleho oscilovania na hrane medzi etickými víťazstvami a zároveň sociálnymi prehrami. Ďalšou kardinálnou témou spisovateľa je inštitúcia manželstva, ktorá sa hlavnému hrdinovi (ale aj autorovi) často vymyká kontrole. Príčinou je psychická choroba manželky, s ktorou má neustále psychické aj fyzické konflikty. Manželka totiž trpí schizofréniou a nie je schopná prispôsobiť sa manželovým požiadavkám „normálneho“ života. Táto téma sa premieta do autorových diel ako životná skepsa: „z tohto bahna sa nedá vyliezť, človek si neoddýchne ani deň!“ (s. 65). Román, ktorého hlavným hrdinom je bezmenný, asi štyridsaťročný scenárista, trápiaci sa v pracovnom, ale aj súkromnom a spoločenskom živote, je v podstate odkazom na nemožnosť dosiahnuť rozumové uspokojenie – rozum (intelekt) je nezvládnuteľná prekážka v živote človeka, ktorá sa nedá prekonať nijakým spôsobom. V diele nájdeme množstvo odkazov na Hegela (poznanie) alebo Kanta (kritika čistého rozumu), čo súvisí s autorovou celoživotnou záľubou vo filozofii, ktorú opustil po prvom semestri na vysokej škole. Román, rozdelený do 18 kapitol, je príbehom neúspešného autora, ktorý píše scenár filmu Don Chuan zo Žabokriek. Ten by mal zodpovedať dobovým požiadavkám socialistického zábavného filmu, ale už sám názov je značne ironizujúci. Neustále problémy, ktoré scenárista prežíva v pracovnom, ale aj súkromnom živote, evokujú obraz tvorivej, ale aj osobnej neslobody v tzv. normalizačných rokoch.

Román je vyrozprávaný v prvej osobe, má monologický charakter s výraznými autobiografickými črtami a je nanajvýš pozoruhodné, že ako istá forma dokumentu vtedajšej spoločnosti prešiel cenzúrou a mohol byť beztrestne vydaný. Úvahy hlavného hrdinu striedajú spomienky na mŕtveho otca, s ktorým sa neustále porovnáva a má pocit, že všade zlyháva. Otec, ktorý zomrel na rakovinu a posledné týždne bol odkázaný na synovu opateru, sa po smrti stáva pre protagonistu vzorom, ku ktorému sa nevie priblížiť – otcov život vníma ako plnohodnotný a prospešný, zatiaľ čo ten svoj ako neužitočný a zbytočný. Ďalej sa vyrovnáva s problémami vo vlastnej tvorbe (nedostatok nápadov, vyhorenie) a procesom tvorby scenára, ktorý sa nepáči ani samému autorovi. Zora Prušková, priateľka a kritička Slobodových próz, v tomto prípade hovorí o potrebe prijať masku – prispôsobiť sa. Hlavný hrdina si je vedomý, že dosiahnutie úspechu v práci by bolo zradenie seba samého a toto uvedomenie deštruktívne zasahuje do jeho existencie. Profesia uňho nesúvisí s hľadaním vlastnej totožnosti, je iba nevyhnutným zlom, pretože protagonista nič iné ani robiť nevie, a preto akceptovať túto situáciu neznamená odmietať premenu, ale podieľať sa na vlastnej degradácii a duševnej smrti. Motívom, s ktorým sa Sloboda pohráva naprieč celým svojím prozaickým dielom, je aj motív samovraždy, ktorý súvisí s neschopnosťou nájsť svoje miesto vo svete: „Možno je už načase obesiť sa.“ (s. 288)

„V mojom veku, keď by som mal mať radosť z vykonanej práce, tak ako ju cítia iní moji rovesníci, všetci tí blazeovaní pupkáči, ktorí dokonale pochopili výhody socializmu a nezabudli na nič, čo by z neho vycicali, ktorí si vedia po práci pokojne glgnúť po dva deci vína a zaspia s vedomím, že zajtra pôjdu zase do roboty, kde sa im bude dariť – v tomto veku sa ja cítim ako dajaký pubertálny mladík, ktorý nevie, kam so svojimi citmi. Svätý Pavol povedal dobre: ,Kto nenaučí syna remeslo, akoby ho naučil kradnúť. A či ja kradnem? Ešte to! Čo ja môžem tejto spoločnosti dať? Všetko, čo robím, sú lži a podvodné optimistické návody na život, je to všetko lož bez lásky. Som zbytočný človek. Napokon, na čo by som mal byť zdravý? Čo moje zdravie prinesie ľudstvu?“ (s. 283 – 284)

V konečnom dôsledku hodnotí vlastný život ako neúspešný, cíti sa odtrhnutý od spoločnosti a zbytočný. Román je zakončený dnes už kultovou Slobodovou vetou: Som zabitý človek. Protagonista je duševne a emočne mŕtvy a má pocit, že jeho pasivita, rezignácia a citová otupenosť je horším zločinom než skutočné prehrešky, ktoré mohli byť amorálne, ale skrývala sa za nimi túžba, vášeň (napríklad pomer s Uršuľou, kamarátovou ženou).

Román Rozum je považovaný za najvýznamnejšie Slobodovo dielo, jeho výpoveď je súhrnom autorových názorov na život, ktoré prezentoval cez autobiografického hrdinu diela. A hoci v diskusii v časopise Romboid, ktorá vznikla ako reakcia na napísanie románu, sa autor vyjadril, že román je fikcia, autobiografickosť v diele je nepopierateľná.


  • Citované dielo: SLOBODA, Rudolf. 2002. Rozum. Bratislava: Slovart. 2002, 303 s. ISBN 80-7145-655-1

Autor: Lucia Smiešková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: