Smiešne topánky / TVORÍME

Idem. Kráčam.

Hlavu mám sklonenú, ruky vo vreckách. Ako vždy.

Neviem, kedy som začala kráčať, no pamätám si dobu, keď som ešte nekráčala vkuse. Mala som prestávky, a vtedy som mohla ísť domov.

Potom mi dom zbúrali. Zostali po ňom len trosky, z ktorých som si už nedokázala postaviť nič, čo by vydržalo stáť.

Možno to je ten dôvod, prečo bez prestania kráčam – možno hľadám nový domov. Neviem. Nikto mi nepovedal, prečo mám pokračovať v chôdzi, jednoducho nemám na výber.

Tak teda kráčam. Ľudia ma obchádzajú, zastavujú sa, chodia domov. Niekedy sa mi zdá, akoby ma nevideli, inokedy sa na mňa pozerajú príliš uprene, až mi je to nepríjemné. Dodnes som nezistila, či sa bojím ja ich alebo oni mňa.

Občas sa pri mne ktosi zastaví a zahľadí sa na moje smiešne topánky. Akoby existovali len tie a človek, ktorý ich má obuté, teda ja, slúži ako bezduchá figurína.

Nemala som ich vždy. Jedného dňa, keď v mojej škôlke takmer vyťali lipu, som si ich obula. A odvtedy ich nosím bez prestania, takže ak ma ľudia aj zbadajú a sú ochotní pri mne zastať, robia tak len kvôli tým topánkam.

Raz pri mne zastali dve osoby. Jedna sa s úsmevom pozerala na moje topánky a mňa si nevšímala, no tá druhá mi hľadela priamo do očí. Skúmala ma, hľadala vo mne nepriateľa.

Bez slov som im ustúpila z cesty a ony na mňa zabudli. Išli ďalej, ja tiež.

Občas okolo mňa prechádzajú pastieri s ovečkami. Tie ovečky nie sú obyčajné – sú to mýtické bytosti, ktoré sa pred ľuďmi dôvtipne ukryli a vzali na seba zvieraciu podobu. Nikdy som ich zámer nepochopila. Tí pastieri ich totiž donútili zabudnúť na to, kým boli, a urobili z nich skutočné ovce.

Nedávajú im jesť. Ja so sebou vždy nosím čerstvú trávu, ktorú im ponúkam, no oni zakaždým odmietnu. Potom mi tá tráva hnije v rukách a hniloba ma pomaly začína rozožierať, dostáva sa až dovnútra a ja s tým nemôžem nič urobiť, pretože mi každý deň vyrastie nová. Ak ju nikomu nedarujem, bude i naďalej pokračovať v mojej záhube.

Kráčam ďalej.

Vďaka mojim smiešnym topánkam som len málokedy zakopla. Občas mi však lezú na nervy, nepáčia sa mi.

Berú na seba vzhľad podľa toho, čo je komu smiešne. Mne sa zatiaľ ani jeden z nich nepáčil, no nemôžem si sťažovať. Už ma zachránili pred mnohými nebezpečenstvami.

Po čase som si počas mojich nikdy sa nekončiacich vychádzok začala všímať niekoho, kto ničím nevynikal medzi ostatnými; ani sa pri mne nezastavil, ani sa na mňa nepozrel, nebola to ani ovca, ani pastier.

Prečo som si uvedomovala prítomnosť tej osoby neviem. Prišlo mi, že každého vždy vidím prvý raz, no ona okolo mňa prešla viackrát, a to sa nedalo len tak odignorovať.

Klamem. Mnohých som už stretla dva-tri či sto ráz. Jednoducho si to len neviem vysvetliť, preto zvažujem aj nelogické možnosti.

Čas neexistuje, preto neviem odhadnúť, koľko trvalo, kým sa pri mne konečne zastavila. No bola to celkom dlhá doba. Za jej chrbtom sa týčilo čosi vysoké a kovové, zrejme nejaká architektonická stavba minulej doby.

Zapozerala sa na moje topánky a tie sa zmenili na takú podobu, ktorá sa mi konečne zapáčila. No to nie je to najšokujúcejšie, čo sa prihodilo – zdvihla pohľad a pozrela sa mi do očí. Nebol to však nepriateľský pohľad, skôr zvedavý.

Tam sa to pre tú chvíľu skončilo, opäť sme šli ďalej.

Dodnes kráčam a raz za čas sa stretneme, postojíme spolu a potom sa zase bez slov poberieme ďalej nevediac, či sa ešte uvidíme, alebo to bolo naše posledné stretnutie. No akosi si vždy vojdeme do cesty.

Možno sa raz tento nekonečný kolobeh zastaví. Možno už sa viac neuvidíme a ja budem kráčať ďalej, akoby sa nič nestalo.

Možno ma raz zavedie domov a ja si konečne budem môcť vyzuť svoje smiešne topánky.


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: