Štyridsať rokov v tajných službách – A. A. Zdanovič, V. S. Izmozik

Štyridsať rokov v tajných službách (Život a dobrodružstvá Vladimíra Krivoša za cára aj za boľševika) – A. A. Zdanovič, V. S. Izmozik, Premedia 2017

V slovenských dejinách máme nepochybne fascinujúce osobnosti. Zasahovali do rôznorodých oblastí poznania od vedy a techniky cez medicínu až po politiku a medzinárodné dianie. Kniha Štyridsať rokov v tajných službách s podtitulom Život a dobrodružstvá Vladimíra Krivoša za cára aj za boľševika je pozoruhodným príkladom, že ešte stále ani zďaleka nepoznáme to množstvo Slovákov ovplyvňujúcich minulosť, a to nielen priamo na území Slovenska, ale aj v takej významnej krajine, ako bolo cárske Rusko. Biografia autorov A. A. Zdanoviča a V. S. Izmozika skúma mýty a fakty súvisiace s Vladimírom Krivošom, pracovníkom cárskej tajnej služby, znalcom rozmanitých jazykov (vraj minimálne 26), stenografom, kryptografom, rozporuplnej osobnosti posadnutej kariérou a peniazmi. Práca autorov porovnáva predchádzajúce literárne zdroje o Krivošovi, archívne záznamy ruských tajných služieb a tiež záznamy rodinnej korešpondencie. Kto teda vlastne bol Vladimír Krivoš?

Rodák z Liptovského Mikuláša narodený roku 1865 (zomrel v roku 1942) od detstva dokazoval veľké nadanie pre štúdium jazykov. Zároveň sa čoskoro začala prejavovať jeho panovačná povaha a sklon k mystifikáciám a ku klamstvám, ktoré si vymýšľal celý život. V rôznych obdobiach života sa snažil vyvolať dojem kultivovaného a vzdelaného človeka, pričom sa chválil absolvovaním minimálne dvoch univerzít, no tie v skutočnosti nedokončil. Pripisoval si aj ďalšie zásluhy a pri čítaní je až neuveriteľné, čo všetko si dokáže človek vymyslieť a aké riziko odhalenia je ochotný podstúpiť kvôli kariérnemu posunu a získaniu finančných prostriedkov. Vladimír Krivoš si však bol vedomý svojich kvalít. Vzhľadom na to, že prijal ruské občianstvo, resp. vtedy sa nazývalo poddanstvo, študoval v Petrohrade na prestížnej univerzite a ovládal množstvo jazykov, bol rusofil a mal kontakty na tolstojovcov, dostal príležitosť pracovať pre štátnu správu a začal pracovať v tzv. „čiernych kabinetoch“, čo bola špeciálna skupina zamestnancov tajnej služby analyzujúcich listové zásielky vybraných inštitúcií a ľudí.

Pasáže opisujúce techniky špionáže, napríklad tzv. perlustrácie, považujem za najzaujímavejšie časti knihy. Perlustrácia znamenala otváranie listov tak, aby to nebolo poznať a Krivoš dokonca vyvinul dve nové techniky, ktoré sa používali ešte dlhé obdobie. Popri tom pripravil aj nové metodiky stenografie používanej na zápisy rôznych rokovaní. Krivoš sa čoraz častejšie vyskytoval vo výnimočnej spoločnosti ruskej aristokracie, armády a tajnej polície, postupne ale na seba pútal pozornosť aj tým, čo by sme nazvali v súčasnosti netransparentnosť v narábaní s finančnými prostriedkami, nákladným životným štýlom a objavili sa aj obvinenia zo špionáže pre európske mocnosti. Na vine bola pravdepodobne sčasti aj jeho chamtivosť a snaha upútavať na seba pozornosť, čo je pre príslušníka tajnej služby značne nežiaduca vlastnosť. Nasledovalo vyhnanstvo a ďalšie pôsobenie Krivoša na Sibíri a neskôr v službách boľševikov.

Čítanie o Krivošovi mi prinieslo okrem úplne nových informácií ešte ďalšie skúsenosti. A to uvedomenie si pôsobenia rozmanitých ľudí v pozadí „veľkých dejín“ a tiež neustálu potrebu overovať si fakty a zachovávať si odstup namiesto nekritického obdivu.


Autor: Ján Blažovský
Zdroj obrázkov: autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: