Súkromie – Ján Johanides

Súkromie – Ján Johanides

Súkromie – Ján Johanides, Slovenský spisovateľ 1963

Keď v roku 1963 Ján Johanides debutoval zbierkou Súkromie, zaistil si ňou čestné miesto v sieni slovenskej postmoderny. Sprvoti nový, „neokukaný“ autor však čoskoro tento status veľmi zásadne mení a nastoľuje úplne iné nazeranie na jeho osobu.

Súkromie je podľa môjho názoru veľmi odvážna zbierka zahŕňajúca päť kratších prozaických útvarov – Nerozhodný, Potápača priťahujú pramene mora, Postoj, Súkromie a Kráska a výlet. Odvážna svojským podaním príbehov, rozprávačskou formou, vykreslením konfliktov. Špecifický autorský štýl z Johanidesa spravil jedného z najrozpoznateľnejších autorov vtedajšej literárnej scény, a to oprávnene. Kým v dvoch poviedkach využíva tzv. „vy-rozprávača“ a príbeh diela akoby adresuje postavám v ňom („Netušili ste, že budete pre ňu len plynom v potrubí,…“) (Johanides, 1963, s. 10), v ostatných sa postava rozprávača stotožňuje s konkrétnou postavou figurujúcou v deji. Osobne musím vyjadriť obrovský obdiv autorovi za jeho rozhodnutie pohrať sa práve s touto nie celkom zvyčajnou formou, pretože tým text väčšmi oživil a urobil ho pre čitateľa atraktívnejším. Rovnako kreatívne sa stavia aj k obsahovej stránke diela, využíva bohatý obrazný jazyk a veľmi obratne, zväčša in medias res, nás strháva do deja.

„V nemocnici boli ku mne veľmi milí. S ničím sa mi nezdôverovali. Nepovedali, že mám rakovinu, ibaže zostanem pekne doma a už sa na mňa nezabudne. V kancelárii teda odovzdám lístok o práce neschopnosti. Ale domov budem chodiť poriadne neskoro ako obyčajne. Marta je radšej, keď prídem len v noci, pretože si môže posedieť s niekým, kto jej vraj lepšie rozumie“ (Johanides, 1963, s. 47).

V spojení s centrálnymi myšlienkami, ktoré v jednotlivých poviedkach vytyčuje, vytvára súhru formálnej i obsahovej stránky diela. A robí to dokonale. V poviedke Nerozhodný čelí lekár osobnej aj eticko-morálnej otázke, či vykonať, alebo nevykonať potrat, v Potápačovi onkologicky chorý kuchár paradoxne prichádza o zdravú ženu pri autonehode, Kráska a výlet zase čitateľovi predstavuje krásku na výlete, pretože sa rozhodla opustiť svojho muža s amputovanými nohami. Ďalšie zásadné momenty týchto ani ostatných textov nechcem prezrádzať potenciálnym záujemcom o prečítanie knihy, no môžem len konštatovať, že vyvrcholenie deja v každej z nich je malým majstrovstvom. Smrť, ktorá je už tradičným existencialistickým prvkom, je v textoch veľmi nápadne prítomná, no inak by to hádam ani nemohlo byť. Na niektorých miestach ju očakávame, predvídame, možno i trošku chceme spozorovať, inokedy na nás doslova vyskočí z textu. Nefunkčnosť možno badať nielen v motíve smrti, ale aj vo vykreslení vzájomných vzťahov postáv, v Johanidesovom prípade ide hlavne o vzťahy partnerské. Neschopnosť komunikovať, riešiť konflikty a posúvať sa ďalej je ústredným problémom každého jedného textu v zbierke. Postavy sa medzi sebou často nerozprávajú, komunikáciu limitujú na vlastné osobné prehovory v sebe, čo sa odzrkadľuje v následných nedorozumeniach, klamstvách, neverách, letargii jednej z postáv voči tej druhej.

„‚Nevieš žiť tam, kde stojíš,‘ pokračovala si: ‚Vieš si len predstavovať, ako tam budeš stáť o rok alebo čo ja viem kedy!‘“ (Johanides, 1963, s. 125).

„‚Budúci čas je vždy zamlčaným podmetom u takých ľudí, ako si ty,‘ zasmiala sa tvoja sestra“ (Johanides, 1963, s. 125).

Pokiaľ vo vašom čitateľskom výbere doposiaľ chýbal slovenský existencialistický autor, siahnite po Johanidesovi a začnite jeho prvotinou Súkromie. Nahliadnete v nej do súkromia zaujímavých jednotlivcov, ktorých kuriózne osudy s vami jednoznačne zamávajú, takisto ako autorov britký jazyk a schopnosť písať o všednostiach nevšedne.


Autor: Júlia Valčeková
Zdroj obrázkov: Pixabay.com
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: