Sylvia Plath

Sylvia Plath

Sylvia Plath bola ako oheň. Spaľujúca. Prudká. Intenzívna. Možno až príliš. Mala iba tridsať rokov, keď jej plamienok doplápolal. V jeho tieni sa totiž ukrývali démoni mocnejší než samotná autorka.

Narodila sa v roku 1932 v americkom meste Boston. Pochádzala z akademickej rodiny. Otec bol Otto Emil Plath, prednášajúci profesor. Matka Aurelia Schober Plath bola jednou z jeho študentiek, neskoršie sa sama stala učiteľkou. Otto zomrel len týždeň a pol po dcériných ôsmych narodeninách. Dôvodom predčasného skonu mala byť neliečená cukrovka. S touto stratou sa Sylvia nikdy nevyrovnala. Rozporuplné pocity voči otcovi a následnej smrti sa s ňou ťahali celý život. Neskôr ich pretavila do zápiskov denníka a básní, medzi ktorými je aj jedna z najznámejších – Daddy (Oco).

Básne a poviedky písala Sylvia odmalička, prvú báseň uverejnili v miestnom Boston Herald, keď mala iba osem. Bola ukážkovou študentkou s výbornými známkami naprieč celou strednou. V poslednom roku štúdia publikovala prvú báseň aj poviedku v národných tlačovinách. Získala štipendium a nastúpila na Smith Collage v Northhamptone v štáte Massachusetts.

Sylvia PlathAko dvadsaťročná vyhrala hosťovský editorship v magazíne Mademoiselle v New Yorku. Tieto udalosti boli neskoršie inšpiráciou pre čiastočne autobiografický román The Bell Jar (Sklenený zvon). Napohľad úspešný pobyt obral Sylviu o ilúzie a psychicky ju vyprahol. Následné odmietnutie účasti na vysnívanom literárnom kurze na Harvarde len prehĺbilo pocit depresie. Porezala si nohy, aby zistila, či má odvahu spáchať samovraždu. Ani pomoc psychiatra nepomohla. Písanie bolo pre ňu ako dýchanie, no jej sa písať nedalo. Keď nepísala, nedýchala. Pokúsila sa o samovraždu.

V roku 1952 v jedno augustové ráno sa Sylvia schovala v kôlni pod rodinným domom. Išla na dlhú prechádzku, napísala odkaz mame. Mladá poetka zatiaľ prehĺtala jednu tabletku na spanie za druhou. Nikto nevedel, kde je. Rodina, priatelia, polícia, lokálne noviny… Všetci po nej pátrali. Mama ju našla na tretí deň v bezvedomí vo vlastných vývratkoch. Nasledoval pobyt na psychiatrii.

Po úspešnom liečení Sylvia pokračovala v štúdiu na Smith Collage. O tri roky neskôr získala štipendium na Cambridge v Anglicku. V ďalekej krajine spoznala Teda Hughesa, svojho budúceho manžela. Bol tiež básnikom a Sylvia sa zamilovala do jeho tvorby. Stretli sa na jednom večierku, kam Sylvia prišla s iným mužom. Teda ihneď vyhľadala a zacitovala mu z jeho básní. Bol okúzlený jej pôvabnou krásou. Obaja sa do seba zamilovali okamžite. Láska ako z básne. Ešte ten istý rok bola svadba.

Ted dopomohol svojej manželke k odomknutiu skutočného talentu. Okrem vlastného písania bola aj editorkou jeho tvorby. Stali sa inšpiráciou jeden pre druhého. „Ráno pijeme kávu (daň Amerike), poobede čaj (daň Anglicku)… Samozrejme, že kritizujeme, čo napíše ten druhý, ale našťastie sa naše básne líšia od seba tak, ako sa odlišujú naše odtlačky prstov,“ prezrádza Sylvia vo svojom denníku.

Po návrate do USA navštevovala literárne semináre na Bostonskej univerzite, kde spoznala poetku Anne Saxton. Anne bola tuhá fajčiarka. Používala vlastnú topánku namiesto popolníka. Spoločné záujmy a rovnaké pohľady na smrť spravili z mladých žien priateľky a nie rivalky. Anne podporovala Sylviu v tvorbe, radila, aby v písaní ukázala viac zo svojej ženskej stránky.

Sylvia začala formovať svoje meno v literárnom svete. V roku 1960 jej vyšla prvá zbierka básní The Colossus (Kolos). V tom istom roku sa Silvii a Tedovi narodila dcéra a dva roky na to syn. Jej poézia sa tešila rozkvetu. Vznikli kúsky budúcej zbierky Ariel, ako napríklad Elm (Brest), Tulips (Tulipány) či I am Vertical (Som vertikálna). Všetky plné silných emócií, ktoré prepája cez krásy prírody.

Na druhej strane spravila veľký krok v próze, keď poslala rukopis The Bell Jar vydavateľstvu. Sylvia v tejto knihe rozpráva vlastný príbeh cez mladú vysokoškoláčku bojujúcou s depresiou. Pri písaní si ponechala lyrický jazyk z poézie. Skladá vety ako symfóniu. „Zhlboka som sa nadýchla a započúvala sa do odvekého chválospevu svojho srdca. Ja som, Ja som, Ja som.“

Aféra jej manžela, o ktorej tušila, sa prevalila. Sylvia spadla opäť do svojho temného kútika. Odišla aj s deťmi do Anglicka. Tu vznikla nosná časť básní budúcej knihy Ariel. Sylvia bola vo vytržení. Za mesiac napísala dvadsaťpäť básní. Vrchol produktivity nachádzala v skorých ranných hodinách. Začala okolo štvrtej a písala, kým sa deti nezobudili. Medzi tieto básne patrí Lady Lazarus (Lady Lazar), Morning Song (Ranná pieseň), Wintering (Prezimovanie), Ariel a mnoho iných.

Pod pseudonymom Victoria Lucas vydala v Anglicku zatiaľ prvý román. The Bell Jar sa stretol s pozitívnymi ohlasmi, ale nie tak pozitívnymi, ako si autorka želala. Napriek tomu začala pracovať na knižnom pokračovaní Double Exposure (Dvojité odhalenie). Inšpirovaná vlastným rozbitým manželstvom chcela porozprávať príbeh o dokonalom manželovi, z ktorého sa vykľul neverník. Ak knihu dokončila, nikdy sa nenašla.

S písaním poézie neprestala. Chytila novú vlnu a behom pätnástich dní dokončila dvanásť nových básní. Kindness (Láskavosť), Words (Slová), Death & Co (Smrť & spol.), Edge (Hrana)… Časopisy ich odmietali pre ich surovú melanchóliu.

„Teraz je táto žena dokonalá.
Jej mŕtve
telo nesie úsmev naplnenia,
ilúzia gréckej osudovosti
plynie v záhyboch jej tógy,
jej bosé
nohy akoby hovorili:
Prišli sme až sem, je po všetkom.“(Plath S., Hrana)

Sylvia v nich prehovorila novým hlasom. Jemnejším. Priam pochmúrnym. Akoby vedela, čo ju čaká.

11. február 1963. Mrazivé ráno. V Anglicku vládne jedna z najstudenších zím. Sylvia utesňuje kuchynské dvere lepiacou páskou a mokrými uterákmi. Deti ešte spia. Kľakne si pred sporák, zapína plyn. Strčí hlavu dovnútra a…

O deviatej ráno prichádza sestrička, aby pomohla poetke s deťmi. Nemôže sa dostať dnu. Podarí sa jej to až s pomocou robotníka. Spoločne nájdu telo Sylvii Plath s hlavou v trúbe s pusteným plynom. Na stole leží rukopis Ariel and Other Poems (Ariel a ďalšie básne).

Keďže Sylvia sa s Tedom Hughesom nerozviedla a žiadnu poslednú vôľu nezanechala, všetky práva k jej tvorbe prešli na neho. Stal sa jej posmrtným editorom. V roku 1965 vyšla zbierka Ariel a Sylviu preslávila. Ted pokračoval v editovaní aj ďalších básní. Zostavil zbierku Collected Poems (Vybrané básne). Za túto zbierku v roku 1982 Sylvia Plath ako prvá zosnulá získala Pulitzerovu cenu In memoriam.

O dvadsať rokov neskôr produkcia BBC natočila biografický film Sylvia o nebohej autorke. Frieda Hughes, Sylviina dcéra, ostro kritizovala túto snímku, i keď ju nevidela. Nesúhlasila ani s použitím matkiných básní. Jej tvorba podľa nej hovorí sama za seba. Melodický hlas, ktorý aj v porezaní prsta našiel epický príbeh. Plný trápenia, sužovaný neviditeľnými beštiami. A zároveň s iskričkami nádeje, ktorú Sylvia nebola schopná nájsť.


Zdroje:

  • www.sylviaplath.info
  • www.neuroticpoets.com
  • www.biography.com
  • www.poetryfoundation.or
  • Plath, Sylvia. Hrana. Bratislava: Slovenský spisovateľ 2003. 157 s. ISBN 80-220-1226-2.

Autor: Lívia Slynková

 

Zdroje obrázkov: www.documentarytube.com, www.asialenae.wordpress.com
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: