Tá, čo sa vracia – Donatella di Pietrantonio

Tá, čo sa vracia – Donatella di Pietrantonio

Tá, čo sa vracia – Donatella di Pietrantonio, Inaque 2018

Novinka od vydavateľstva Inaque dozaista upúta najmä svojou výraznou a krásnou obálkou, no jej výnimočnosť sa odráža aj vnútri knihy. Inaque na slovenský trh prináša po fenoméne Ferrante aj preklady iných talianskych autorov, a veruže robí dobre. Tá, čo sa vracia je román, ktorý vás pohltí hneď v úvode, keďže nestráca čas a čitateľa vťahuje priamo do neobyčajného diania.

Ústrednou témou je, ako už naznačuje anotácia, vzťah matky a dcéry, v tomto prípade dvoch matiek a jednej dcéry, avšak nechýba ani reflektovanie súrodeneckých vzťahov. Kým väčšinou sa čitateľ stretáva s príbehmi o tom, ako sa dievča zo slabších sociálnych pomerov, zvyčajne idúcich ruka v ruke aj s nízkou úrovňou vzdelania, po rokoch driny dostáva do intelektuálnych kruhov a iného sveta, tu je to naopak. Bezmenná hlavná hrdina prezývaná Arminuta – teda tá, čo sa vracia –, zvyknutá na krásny život v dostatku, obklopená láskou a starostlivosťou, sa zo dňa na deň ocitá na vidieku, kde prvýkrát spoznáva svoju biologickú matku, ako aj zvyšok rodiny. Prečo žila roky u iných rodičov a kto ju to vlastne vychovával vám neprezradím, aby ste neboli ukrátení o pôžitok z čítania.

Prečo ma kniha tak veľmi oslovila? Jednak má autorka skvelý štýl rozprávania, jednak ide o originálny príbeh. Donatella di Pietrantonio píše jednoducho a priamo, pritom však emočne veľmi nasýtene. Ani jedna veta v texte nie je navyše, ani mu však nič nechýba. Rozprávanie v prvej osobe dodáva textu istú autenticitu, pocit, že čítate reálnu spoveď ženy, ktorú ovplyvnilo detstvo poznačené tým, že sa jej zriekli dve matky, teda ide o duplicitné sklamanie. Koho z nás by niečo také neovplyvnilo? Nestratili by ste vieru v rodiča? Dopad na psychiku dieťaťa vo vývoji je tu zrejmý vďaka zaujímavej výstavbe textu. Autorka totiž rozpráva Arminutin príbeh spätne v čase, keď už je dospelá, čo jej dovolilo kde-tu vstúpiť do textu a priblížiť čitateľovi, aký vplyv mali oné udalosti na jej ďalší život.

„Stále k nej cítim vďačnosť, hoci som ju už po maturite nenavštívila. Nemám vo zvyku vracať sa k tým, ktorých som raz opustila.“ (s. 147)

Z dospelej Arminuty cítiť istú zatrpknutosť, ale zároveň máme pocit, že to, čo prežila, jej prinieslo aj nejaké to pozitívum.

„Takmer nikdy som ten, zrejme ukradnutý, predmet nenosila, a predsa ho mám dodnes. Neviem, ako som ho dokázala počas dvadsiatich rokov života uchovať a mať ho stále pri sebe. Záleží mi na ňom.“ (s. 63)

Autorka v knihe reflektuje rozdiely medzi mestským a vidieckym životom v roku 1975, ktoré boli pomerne veľké. Kým život v meste bol už pomerne moderný, na vidieku stále panovali praktiky, ktoré nemajú na zmätené trinásťročné dievča práve najlepší vplyv. Mierne ma prekvapovalo, akou vyzretosťou oplývala Arminuta v tom veku, ako myslela, aká bola statočná a ako sa s vecami vyrovnávala po svojom. Ako protiklad tu však boli iné postavy s inými charaktermi a tie do istej miery vyvažovali vyspelosť hlavnej hrdinky. Pri čítaní som tiež mala mierne obavy z linky zaváňajúcej incestom, ktorú autorka načrtla. Bola som zvedavá, ako si s tým poradí a ako to napíše, no aj toto vyriešila po svojom. Neopúšťa ma pocit, že Donatella di Pietrantonio rada šokuje čitateľa práve tým, že veci usekne tam, kde by ich nikto nečakal, čím mnohých určite aj naštve. Počas čítania si prejdete naozaj všetkými pocitmi, od ľútosti cez hnev až po radosť.

Román odohrávajúci sa v pomerne krátkom čase v sedemdesiatych rokoch ma dostal svojou otvorenosťou, jednoduchým, no emotívnym štýlom písania a istou blízkosťou, ktorú čitateľ cíti počas čítania. Arminuta mi hneď prirástla k srdcu a ťažko sa mi s ňou lúčilo, preto verím, že jej príbeh osloví aj vás.


Autor: Jana Šulková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: