Tajomstvá ľúbostných básní Miroslava Válka

Miroslav Válek určite počaruje každému milovníkovi ľúbostnej poézie. Odhaľovaním významov a tajných odkazov v jeho veršoch môžeme zistiť, že často sa zahráva s pojmom čas, ktorým nádherne opisuje prežívanie lásky lyrického hrdinu. Nechajte sa aj vy uniesť krásnymi veršami Válka, knihou Jesenná láska (Slovenský spisovateľ 1999), ktorá je výberom z jeho ľúbostnej tvorby, a odhaľte spolu so mnou tri tajomstvá skryté v jeho umeleckej tvorbe.

1. tajomstvo: vyjadrenie lásky plynutím času
Prečítajúc si nasledovné verše mi určite dáte za pravdu, že spojenie času a lásky je tu vyjadrené veľmi intenzívne: „vedz, že tikajú / vo všetkých láskach práve natiahnuté / hodiny: kruté, kruté, kruté, kruté…“ Autor chcel danými slovami poukázať na to, že láska prinesie (i keď nemusí) skôr či neskôr sklamanie. Plynutie času je zobrazené tiež v jeho najznámejšej básni Jesenná láska, ktorá bola zhudobnená Miroslavom Žbirkom (a určite vám ju odporúčam vypočuť si!): „túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju“, kde je vlastne vyjadrený celý priebeh lásky od spoznania sa až k rozchodu. Cez verše „Dni idú, idú ako rieky k moru, / dni idú, idú a ty tak hrozne sám“ poukazuje na plynutie času, ktoré ide mimo človeka a ktoré svojím konaním neovplyvní, musí sa tomu len prispôsobiť. Vo veršoch: „Čas jednej lásky plynie, odplynie. / Čas inej práve nastáva.“ si možno všimnúť „svetlý“ okamih vnímania času. Na rozdiel od usedavého trápenia sa lyrického subjektu nad tým, čo sa stalo, autor poukazuje na „vykročenie vpred“, že to, čo bolo, je už dávno uzavreté, už sa to nevráti, no je tu šanca na nový začiatok, na svetlý okamih dňa, možnosť niečoho nového, konkrétne zrodu novej lásky.

 2. tajomstvo: láska vyjadrená časovými údajmi ráno – poludnie – večer – noc
Väčšina básní v zbierke Jesenná láska vyjadruje vnútorné pocity lyrického hrdinu cez pojmy ráno – poludnie – večer – noc. Najevidentnejšie je to vidieť v básni S hlavou v ohni. Báseň je rámcovaná časťami dňa, ktoré významovo odkazujú na určité vnútorné súvislosti. Ráno v básni predstavuje začiatok nového dňa, novú možnosť. V tejto básni ide konkrétne o nádej: „(…) keby si bola ráno iskrou, / aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka“. Verše popisujú trvanie lásky, spoznanie, ktoré je v začiatkoch, v zrode, a teda je najkrajšie a najhlbšie. Príslovka času „napoludnie“ v nás evokuje niečo, čo je vo svojom najvyššom bode, rovnako ako je poludnie stredom dňa – vtedy je „najjasnejšie“, „najkrajšie“, „najteplejšie“ a človek je najšťastnejším a najviac činným. To dokazujú aj verše: „Napoludnie by si mohla byť môj úpal. / Aby o mne hovorili: Celý horí.“ Autor skryto odkazuje na leto ako na ročné obdobie, keď je i láska najintenzívnejšia. Pri opise večera autor využíva detailný výraz „o pol ôsmej večer“ dokazujúci autorovu hru s časom, ktorá však nie je náhodná. Večer je tu opísaný ako zhrnutie nadobudnutého cez deň, teda lásky, veršami: „O pol ôsmej večer, / aby ťa bol celý vesmír plný.“

3. tajomstvo: láska opísaná na kontraste noci a dňa
Válek popisuje vo svojich veršoch lásku na kontraste noci a dňa. Noc vníma ako dobu trápenia, túžby po citoch a neistoty: „iskra v oku, hlava v ohni“, kde vidieť kontrast rána („iskra v oku“), keď bola ešte nádej, a noci („hlava v ohni“), kedy je lyrický subjekt na vážkach, či jeho láska bude opätovaná. Prejavuje sa to vnútorným zápasom lyrického hrdinu. Noc spája s melanchóliou a smútkom, takmer až so znechutením a rezignáciou: „Studený vietor okenicou plieska, / v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj. / Už koľkú noc je tak ťažko jak dneska?“ Jeho verše priamo poukazujú na nočné trápenie, pesimizmus, takmer až sebaľútosť: „Bdiem celú noc jak postrelené zviera / Strach obklopil ma ako bodľačie.“ Noc sa chápe ako časové obdobie, kedy si človek uvedomuje svoj smutný životný osud, ktorý ho trápi, a je plný strachu a beznádeje, že to bude trvať večne. Toto retrospektívne zvažovanie premárnených príležitostí, nenaplnených nádejí a spomienok lyrickému subjektu pripomína nenávratnú stratu. Noc sa stáva akýmsi symbolom tvorivého útlmu. Na druhej strane je tu silná túžba básnika niečo vytvoriť, a hoci má na to vhodné podmienky, chýba mu odvaha, niečo ho trápi: „V noci ktorú zapaľujú jeho krídla / bývam vždycky sám / trápim sa / plačem / vymýšľam si…“ No po noci nasleduje ráno prinášajúce nové možnosti: „Je osem hodín ráno, jablone kvitnú…“, a všetko sa opäť cyklicky opakuje. Ako čas, tak isto aj láska, spoznanie, hlboké city, naplnenie, neistota, sklamanie… Teda v tejto básni nejde len o reálno-prírodný pohyb času, ale aj o popis vývinu psychických stavov: nádej – zápas – naplnenie – skleslosť. Pojem ráno nie je až tak často v jeho básňach spomínaný ako práve pojem noc, čo poukazuje na príklon lyrického subjektu skôr k negatívnym prežitkom a sklamaniam.

Odhalenie Válkových tajomstiev
Častý výskyt časových údajov v jeho ľúbostných básňach je jasným dôkazom toho, že nimi chcel originálne popísať prežívanie lyrického hrdinu. Celý priebeh lásky je v nich zobrazený v istom časovom rámci (ráno – poludnie – večer – noc). Čo nám chcel teda týmito skrytými odkazmi zahalenými do básnických obrazov Válek naznačiť? Že je výlučne záležitosťou lyrického hrdinu (a teda každého z nás), ako a akým smerom sa bude jeho život po sklamaní uberať. Či sa bude naďalej trápiť v sebaľútosti nad premárnenými a stratenými šancami, teda zostane v „noci“ (v „tme“), alebo zabudne na minulosť a vykročí do dňa s úsmevom, teda vrhne sa do „svetla“.


Zoznam použitej literatúry

  • VÁLEK, M. Jesenná láska. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1999. 85 s. ISBN 978-80-220-0932-6.

Autor: Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: