Tak kto je skutočne fanatikom?

Literárna komparácia poviedok Martina Kasardu „Gril“ a Hanifa Kureishiho „My Son the Fanatic“

Martin Kasarda a Hanif Kureishi. Na pohľad diametrálne odlišní autori, vo svojich dielach vykresľujú vzťahové opozície „fanatikov“ (otec – syn), hoci zostáva na čitateľovom uvážení rozhodnúť sa, ktorej z postáv naozaj prislúcha spomínané označenie. Fanatici v Kasardovej i v Kureishiho poviedke sú fanatikmi osobitými, jedinečnými a navzájom na seba vplývajúcimi. Možno povedať, že vo vzájomnom vzťahu otcov a synov je „fanatickosť“ jedného podmienená „fanatickosťou“ toho druhého, takže nemožno striktne vymedziť, kto je jej pôvodcom. Isté však je, že sa na ňu obaja autori rozhodli poukázať na obraze funkčne nefunkčných rodín poznačených neduhmi nielen osobnými, ale aj zvonka na ne vplývajúcimi – dobou, kultúrou, prostredím.

V Kasardovej poviedke Gril sa stretávame so slovenskou rodinou zasadenou do obdobia 90. rokov 20. storočia. Posttotalitná spoločnosť, vítanie demokracie, rozmáhajúci sa kapitalizmus. Nezmyselné napodobňovanie Západu je v plnom prúde a orientácia na materiálne statky rastie a rastie. Túto skutočnosť si všímame aj v diele, keďže na ňu autor prostredníctvom detského rozprávača okato poukazuje – hlava rodiny zastáva dôležitú pracovnú pozíciu („Ocko skoro vždy nosí tenisky, keď nejde do firmy“) (Kasarda, 1999, s. 26), má vplyvných známych („Ocko vravel, že je to významný človek, ale predtým to bol nejaký tajomník, či čo.“) (Kasarda, 1999, s. 26) a rodine napriek svojej vyťaženosti (kvôli práci cestuje po svete) poskytuje úplne všetko. Chodia na veľké nákupy do Rakúska, dovolenkujú na Kanárskych ostrovoch, lyžujú v Alpách a zdanlivo im vôbec nič nechýba. Už z uvedeného možno badať, že postmoderna ako obdobie tvorivej činnosti oboch autorov sa v našom slovenskom prostredí prejavuje konfrontáciou „súčasného“ a „minulého“ a ich nepriamym porovnávaním. Orientuje sa na individuálnosť a samostatnosť ako protiklad kolektívnosti a závislosti minulého režimu, s ktorým sa v predchádzajúcich rokoch museli ľudia pasovať. Britská postmoderna ako domáce tvorivé pozadie britsko-pakistanského autora Kureishiho sa v súvislosti s jeho poviedkou My son the fanatic tematicky sústreďuje na kritiku post-kolonializmu a Západu, ktorému sa kládla za vinu vtedajšia (a v súčasnosti i aktuálna) situácia migrácie. Nielen dnes, ale aj v 90. rokoch minulého storočia možno sledovať proces asimilácie veľkého počtu prisťahovalcov z krajín Blízkeho východu, hlavne z pôvodných britských kolónií. Stretom odlišných kultúr a snahou ich vzájomného „spolunažívania“ sa však vynára ďalší významný problém – problém napätia vychádzajúceho z rozdielneho vierovyznania a rasovej nerovnosti. Pôvodný podnet na spracovanie témy medzirasových a náboženských konfliktov Kureishi nachádzal vo svojom každodennom živote, keď sa sám, ako potomok prvej generácie migrantov, stával terčom šikanovania a výsmechu. V My son the fanatic autor čitateľom ponúka príbeh imigrantskej rodiny z Pakistanu, ktorá sa integrovala do britskej spoločnosti a naoko žije usporiadaným európskym životom. Prijala tradície, kultúrne zvyky a akoby v sebe potlačila vlastné hodnoty v snahe prispôsobiť sa západnému svetu: „Ali potom Parvezovi pripomenul, že vlastnej žene prikazoval variť bravčové párky. „Už nie si niekde v osade, toto je Anglicko. Musíme sa prispôsobiť.‘“ (My son the fanatic [online] Dostupné: https://www.newyorker.com/magazine/1994/03/28/my-son-the-fanatic, preložila J. V.).

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: