Tokijský ghúl / Film VS Kniha

Tokijský ghúl (1, 2, 3) – Sui Išida, Crew 2016, 2016, 2017

Film VS Kniha

Existuje viacero anime sérií, ktorých som fanúšičkou. Patria medzi ne napríklad Fullmetal Alchemist, v dnešných dňoch dosť populárny Attack on Titan či pre mňa najpodstatnejšie anime všetkých čias Naruto.

Tokijský ghúl sa od nich všetkých líši tým, že ide o prvú sériu, pri ktorej som siahla aj po mange, teda pôvodnej knižnej predlohe. Dovtedy som sa mange vyhýbala najmä z toho dôvodu, že napríklad už spomínaný Naruto má nekonečné množstvo dielov. Plus anime je farebné, zatiaľ čo manga je čiernobiela.

No u ghúla som urobila výnimku, a to z týchto dôvodov: 1. konečne som si chcela prečítať nejakú tú mangu a vychutnať si zážitok z čítania knihy odzadu, 2. práve pri Tokijskom ghúlovi som často slýchala názor, že toho v anime veľa chýba a že každý by si najprv mal prečítať mangu, aby všetko riadne pochopil.

Nemyslím si však, že sa to týka prvých dielov. Keď som si mangu prečítala, zistila som, že prvá séria anime jej je dosť podobná a nelíši sa vo veľa ohľadoch. Problém prichádza až v neskorších sériách, ale tým sa v tomto článku nemusíme zaoberať, keďže film, o ktorom sa budeme baviť, zaberá len rozsah prvých troch dielov mangy.

Aby som to zhrnula, zatiaľ mám prečítaných sedem dielov mangy, pozreté všetky tri série anime a film z roku 2017, ktorému sa ešte budem v článku venovať. Najskôr však aspoň v krátkosti o obsahu.

Tokijský ghúl je jedno obdivuhodné dielo. Rozpráva príbeh, v ktorom sa o jeden svet spoločne delia ľudia a ghúlovia – tvory, ktoré sa svojím zovňajškom nijako neodlišujú od obyčajných ľudí; háčik je v tom, že k prežitiu potrebujú ľudské mäso. Ich ďalšími typickými črtami sú: všetko ľudské jedlo má pre nich odpornú chuť (jediné, čo im chutí, je káva); ľudské jedlo nedokážu stráviť a môže im spôsobiť zdravotné problémy; od hladu či rôznych emocionálne vypätých situácií sa im zafarbia oči na čierno-červeno; majú dodatočný orgán nazývaný kagune, ktorý je schovaný v ich tele a ktorý môžu kedykoľvek použiť na obranu či útok (každé kagune je odlišné).

Kaneki Ken, hlavný hrdina príbehu, je tichý chalan, ktorého najvýraznejšou črtou je záľuba v knihách. Jedného dňa si vyjde na rande s krásnou a taktiež knihy obľubujúcou Rize, pričom netuší, že si ho vybrala ako večeru. Počas toho, ako ho napadne, sa stane nehoda, pri ktorej na ňu spadnú oceľové tyče a zabijú ju. Kaneki je na tom tiež dosť zle. Lekári ho však zachránia tak, že mu transplantujú Rizine orgány. Tým sa Kaneki stáva polovičným ghúlom – nepatrí ani do jedného sveta úplne, no do oboch čiastočne.

Postupne sa s hrôzou oboznamuje s tým, čo sa mu stalo: nedokáže zjesť žiadne bežné jedlo, jedno oko mu čas od času mení farbu a on nevie, na koho sa má obrátiť. Až neskôr ho prichýli majiteľ kaviarne Anteiku, v ktorej pracujú samí ghúlovia, a postupne ho uvedú do nového sveta.

To je však len začiatok. Celý príbeh je oveľa komplikovanejší a zahŕňa v sebe mnoho rôznych postáv a životných osudov. Nejde o žiaden lacný horor, v ktorom sú hlavným prvkom monštrá požierajúce ľudí. Keby to bolo tak, nezaujímala by som sa o to – bolo by to čosi ako inteligentní zombíci.

Náplňou tejto mangy je morálna dilema, rôzne uhly pohľadu a základná otázka „Kto si zaslúži žiť?“ doplnená o otázku „Kto má právo o tom rozhodovať?“.

Kaneki si zakúsil život ako nič netušiaci človek, ktorý síce vedel o existencii ghúlov, no nikdy si neuvedomoval to, že by sa mohli nachádzať v jeho bezprostrednej blízkosti alebo že ide o bytosti pokúšajúce sa prežiť rovnako ako on.

Neskôr, keď sa stane ghúlom, zistí, že ghúlovia nie sú len bezcitní zabijaci, ale že sa medzi nimi nájdu aj takí, čo sa živia inak, než zabíjaním – zháňajú si mäso samovrahov.

Potom prichádza ďalší zvrat a on sa pridá práve k tým krutým ghúlom, ktorí majú akýsi nejasný cieľ. Človek by bol povedal, že už je toho na jednu osobnosť dosť, no tam to nekončí – ďalšou fázou je tá, keď stratí pamäť a stáva sa súčasťou CCG – úradu pre potieranie ghúlov.

Kaneki je naozaj výnimočným hlavným hrdinom – ukazuje všetky možné uhly pohľadu skrze priame prežitie si daných udalostí.

V konečnom dôsledku to všetko ukazuje na fakt, že každý má svoje dôvody na konanie, ktoré ide zase proti dobru niekoho iného. Jeden chce prežiť, preto ublíži ďalšiemu, ten sa zato chce pomstiť, a tak to ide stále dokola, pričom sa do toho zamotáva stále viacej ľudí, ghúlov či agentov CCG. V Tokijskom ghúlovi reálne neexistujú tí dobrí a tí zlí, všetko záleží len od vášho momentálneho pohľadu na vec. Preto je ťažké určiť, s kým sa nakoniec rozhodnete sympatizovať.

No ale teraz k samotnému porovnaniu filmu s mangou. Ako som sa už zmienila, prvá séria anime, s ktorou som to musela porovnať aspoň v krátkosti, pre mňa bola úžasná a pozrela som si ju dokonca niekoľkokrát.

Len s veľkými obavami som potom prijala fakt, že sa natočil aj film. Prečo? Podľa mňa je veľmi náročné previesť mangu či anime na plátno v hranom filme. Predsa len, film so živými hercami predstavuje oveľa viac obmedzení než kreslená verzia.

Veľmi ma však potešilo, keď som sa dozvedela, že ide o čisto japonský film a že v hlavnej úlohe neuvidím Scarlett Johansson. To je jeden veľký bonus a, našťastie, sme sa tak vyhli podobnej katastrofe, aká postihla minulý rok Death Note či Ghost in The Shell.

Film prekonal moje očakávania, pretože som čakala niečo oveľa horšie. Konečný produkt však celkom dobre vystihol podstatu veci a bol pozerateľný – niekoľko vecí bolo trochu zmenených či vynechaných, no nebolo medzi nimi nič priveľmi podstatné, takže sa to dá odpustiť.

Čo mi ale nedá neskritizovať, je výkon herca Masataka Kubota, ktorý si zahral hlavnú postavu Kanekiho Kena. Úprimne sa mi naňho nedalo pozerať. Celý čas som mala pocit, akoby sa až príliš pokúšal napodobiť animovanú postavičku namiesto toho, aby sa prispôsobil faktu, že ide o hraný film. Jeho výrazy tváre aj všetko ostatné, no… Nechcem byť nespravodlivo kritická, ale naozaj mi dosť prekážal. Na druhej strane musím najviac oceniť výkon Rize (Yū Aoi) – napriek tomu, že je vo filme len niekoľko minút, sa mi páčila najviac. Žiadne prehnane dramatické vystupovanie, ale veľmi uveriteľný a predlohe verný výkon.

Z ostatných postáv spomeniem Tóku (Fumika Shimizu), ktorá sa mi tiež páčila, takisto aj Rjóko (Shoko Aida) a Hinami (Hiyori Sakurada). Čo sa týka Kurea Mada (Yo Oizumi), vyšetrovateľa CCG, mám z jeho postavy zmiešané pocity. Na jednej strane sa mi páčil, na druhej sa pýtam samej seba, či skutočne dokázal vystihnúť toho pravého Mada. Ten mi prišiel o čosi šialenejší a nepríjemnejší oproti tejto filmovej verzii.

Pri niektorých postavách som mala pocit, že boli dosť vyumelkované a nie veľmi realisticky zobrazené. To je opäť dôsledok toho, že sa film príliš pokúšal čo najviac sa podobať svojej predlohe.

K čomu by som sa ešte rada vyjadrila, boli efekty. Nad niektorými som krútila hlavou, vyzerali trochu lacno, no niektoré ma zase príjemne prekvapili – najmä čierno-červené oči ghúlov či ich kagune. Takisto aj niektoré bojové scény boli dobré, až na to, že sa mi zdali oproti pôvodnému materiálu o dosť kratšie.

Zhrnula by som to asi takto: ak sa chcete pustiť do ghúla, určite začnite mangou a pokračujte s anime. Potom si čisto pre zaujímavosť môžete pozrieť aj film. Ten sa s materiálom, z ktorého vychádza, nedá nijako porovnávať – tento príbeh je jednoducho stvorený pre animáciu, nie pre hrané filmy. Ale aj tak oceňujem, že sa o to niekto pokúsil. Výsledok nie je vôbec zlý.


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: Autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: