Ty a tvoje čierne diery / TVORÍME

Bol ako čierna diera. Nič mu v živote neuniklo. Ani ony. Bol na ne zaťažený, nimi posadnutý, nedokázal bez nich žiť, potreboval ich mať pri sebe každú noc. Ženy.

Miloval ich. A ony milovali jeho. Miloval sa s nimi. A ony sa milovali s ním. Dávali mu všetko, čo potreboval. Telo, dušu, úsmev, jazyk, sex, a to všetko v jednom balíčku. Bez možnosti reklamácie. Bez možnosti vrátenia peňazí. Bez možnosti nesúhlasu.

Boli všetkým, čím on nebol.

V tú noc zohrala úlohu nielen fyzická príťažlivosť. Pád dovnútra sa dal očakávať. Ale on jej nedokázal uniknúť. Sám seba zachrániť. Sám seba tak zahubil.

Hneď ako vošli do jeho bytu po okúzľujúcej večeri v exkluzívnej reštaurácii, zakázala mu zažať svetlá. Podišla do prítmia chodby a vyzliekla si kožený kabát. On si posvietil mobilom a zo skrinky vytiahol voňavú červenú čajovú sviečku. Z vrecka nohavíc ju zapaľovačom zapálil a položil na skriňu. A to urobil aj s nasledujúcimi dvoma. Chodba sa mihotala plameňmi. Podišiel k nej bližšie. Videl jej len slabo do tváre, ale bol si vedomý jej podmanivej krásy, ktorá mu však spred očí odkráčala do vedľajšej miestnosti. Priniesol ďalšie. „Chcem, aby to tu žiarilo ako hviezdy na nočnej oblohe,“ priadla. Po chvíli bol byt plný mihotavých plameňov sviečok. Stali sa z nich tancujúce diamanty. „Je to nádhera,“ žasla. Chcel k nej pristúpiť, ale ona mu behala po izbe. Žlté kašmírové šaty siahajúce jej poniže kolien zdôrazňovali jej štíhlu postavu bez jedinej chybičky. Hodvábne čierne vlasy zdobili jej okrúhlu dokonalú tvár. Prechádzala sa izbou, ktorú zaplňovala čoraz väčším svetlom.

Už vtedy si mohol všimnúť jej nepokojné vnútro. Ten oheň. Bola živlom. Mihotavou krásou.

V hlave si opakoval všetky svoje poznatky o čiernych dierach. Silná gravitačná sila. Žiarenie okolo nej. Príťažlivosť. Elektrický náboj. Zmrznuté hviezdy (oproti jej svetlu i sviečka vyzerala ako čiernočierna tma). Práve Einsteinova teória relativity vravela o existencii čiernych dier. A on mu neveril. Neveril, že z čiernej diery viac nik a nič nevyjde. Veril, že môže mať všetky a všetko. Vždy.

Unikala mu. Stále. Chcel ju konečne chytiť do svojho objatia a zmocniť sa jej. Ale ona bola nedobytná. „Zlatko, mohla by si si, prosím ťa, sadnúť ku mne? Chcel by som sa s tebou trochu pomaznať. Nechaj tie sviečky, neboj sa, nezhoríme.“ „Len aby si ty nezhorel vo mne,“ zapriadla a pritúlila sa k nemu. V jej hnedých tajomných očiach videl svetlo sviečok i odraz seba. Premýšľal nad tým, koľko nedokonalostí sa stratí v tme. Premýšľal nad tým, čo všetko vďaka tme možno i nemožno vidieť. Premýšľal nad tým, čím je tma výnimočná, čím je iná, prečo pôsobí tak zmyselne, eroticky, dravo a hlavne nekonečne.

Ich vášnivé bozkové tango prešlo k odhadzovaniu oblečenia. Sviečky horeli. Horeli aj ich telá. A vtedy to prišlo. To, čo nečakal. To, čomu neveril. Ožiarilo ho svetlo. Jej svetlo. Vychádzajúce zvnútra jej tela i duše. A on sa v nej stratil. Úplne. A už ho nebolo. To ona bola jeho čiernou dierou.

Na posteli tak zostalo ležať navždy už len jedno telo.


Autor: Daniela Lysá

Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: