Utrpenie slečny K. / TVORÍME

A teraz nech sa strčia do riti všetci, ktorí neznášajú knihy. Lebo nemôžem povedať, že práve o jednej z nich to nebude.

Keď som bola v päťdesiatych rokoch minulého storočia porodená, netušila som, a zrejme ani môj foter nie, že budem aj v roku 2018 vzbudzovať v ľuďoch vášne. Síce, len po tej psychickej stránke, predsa len už mám svoje roky. Čo je ale podstatné, do postele som až do svojej smrti nikdy nechodila sama.

Viete, čo ale predchádzalo môjmu utrpeniu? Moja mladosť. Tie prvé roky života. Vôňa detstva a nevinnosti. Počas dospievania som sa bránila rukám šialencov a neinteligentných ľudí, ktorí ma nedokázali pochopiť. Bola som mladá a hlavne inteligentná. O Rusku som vedela rozprávať celé hodiny, dni i týždne. Keď ma Tomáš prvýkrát chytil do objatia, vedela som, že to nie je len o láske. On mi ako prvý videl až do duše. Jeho psychologický prienik spočíval v pohľade nielen na to, kto som, ale hlavne, prečo som a čo chcem svetu povedať. Načúval mi tak hlboko ako nikto predtým. Čím viac sme sa rozprávali, tým viac som mu ponúkala. Rozumeli sme si. Keď odišiel, zostala po ňom čierna diera a jeho brat. Nevravím, že sme sa nemali radi, ale bol povrchný. Nedokázal oceniť moju hlbšiu podstatu.

Cítila som, že nie som milovaná. A tak som utiekla z domu.

Skončila som v ústave, kde so mnou mali od prvého momentu mali problémy. Nemala som ešte občiansky (vlastné číslo), nevedeli mi nájsť vhodnú izbu (poličku) a nerozumela som si so všetkými kvôli mojim špecifickým názorom na svet (nesedela som do žánrového usporiadania). Vtedy som pocítila prvýkrát utrpenie. Našťastie, spoznala som Natašu, a tak sme trávili čas spolu. Lenže raz ona alebo raz ja sme cestovali po adoptívnych rodinách.

Mala som tú „česť“ spoznať oslintaný smradľavý Lukášov prst, urevanú a emočne labilnú Katarínu, Timein mobil, ktorý stále na mne vibroval, bifľu Simonu, ktorá ma počmárala literárnovednými termínmi, sprostú Helenu, ktorá mi na dve strany vyliala červený rúž, štvorročnú Veroniku, ktorá ma pofarbila fixkami i pastelkami, Kubka, ktorý si zo mňa spravil tunel pre vláčik, Lenku, ktorá mi spravila somárske rožky… A potom tu bol Erik, ktorý mi omylom vytrhol šesťdesiatu ôsmu stranu. A vtedy som pochopila, že už nie som kompletná.

Moje utrpenie sa zväčšovalo. Chcela som mať vlastný domov a rodinu, nie stále behať z rodiny do rodiny (z ruky do ruky).

Ale to najhoršie utrpenie ešte len prišlo. Rok 2018. (A ja zakliesnená vedľa veštici Esmeraldy v regáli s ezoterickou literatúrou.) Chalaniská z 3. C si urobili zo mňa prču. Vzali mi moje veci, zneužili, prehadzovali si ma z hrude na hruď a ja som plakala. Nedokázala som sa im brániť. Psychicky i fyzicky som umierala. Potom so smiechom hodili na mňa plachtu (nejaký výrazný obal) a nechali ma ležať na zemi v tmavej uličke (na skrinke medzi Starým a Novým zákonom. Preboha! Tak skončili moje konverzácie s Natašou a nadávanie na svet. Teraz som sa mohla rozprávať jedine tak s Ježišom a jeho učeníkmi. Lenže… Oni sa stále modlili a na mňa nemali čas.)

A tak som tam sedela a plakala. Ráno však prišla postava. Ako zjavenie. A nebola to mníška. Ani kňaz. Ani seminarista. Bolo to malé dievčatko, ktoré s bucľatou rúčkou na mňa siahlo a ja som padla na zem. Ubolená som len ticho zaprašťala. (A vyšiel zo mňa prach.) „Mami, tati, čo je to (za obrázok)? Tá teta nemá šatočky. Ani sukničku. Ani blúzočku.“ Mladá matka pribehla, enormne rýchlo ma schmatla do objatia a prisunula si ma tuho k hrudi. Zostala ako omráčená. Po chvíli pribehol jej manžel a len po nej žmurkol: „Tak dnešný večer si užijeme.“

V tú noc mali poriadne prekvapenie, keď sa namiesto Kamasútry objavila pod obalom Tolstého Anna Kareninová. Ale ja som ich nemala ako varovať. Moja chyba to nebola. A zjavne ma ani nepotrebovali.

Našťastie, mne sa v tú noc moje utrpenie skončilo. Kvôli ich vášňam som skončila rozhodená na posteli cimpr-campr. Strana po strane. Viac ma nikto nedal dokopy. Skončila som v peci, kde ma písmenko po písmenku, hlásku po hláske, slovo po slove a vetu po vete olizovali horúce plamene. A s úsmevom som vystúpila hore k oteckovi, do nebíčka. Komínom.


Autor: Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: