V tmavej komore – Susan Faludi

V tmavej komore – Susan Faludi, Inaque 2018

Síce je jednou z hlavných tém tejto knihy skúmanie identity, nedokázala by som tento text zaradiť len do jednej kategórie, ktorá by ju presne špecifikovala. Istým spôsobom sa to dá vnímať ako paradox – kniha skúma identitu, ale sama je nekategorizovateľná. Druhá otázka je, či to bol autorkin zámer, alebo to jednoducho len tak vyšlo.

Kniha V tmavej komore je úprimnou spoveďou samotnej autorky. Keď jej totiž jedného dňa prišiel e-mail od jej otca, pričom s ním vôbec nekomunikovala, že sa v sedemdesiatich šiestich rokoch dal v Thajsku preoperovať na ženu, uvedomila si, že by za ním mala okamžite vycestovať. Ona žila v Amerike, odkiaľ sa on pred rokmi odsťahoval späť do svojej rodnej krajiny, do Maďarska. Dej tejto knihy odzrkadľuje niekoľko rokov, počas ktorých Faludiová pátra, pýta sa a snaží sa lepšie porozumieť otcovi, teraz už matke, s ktorou nikdy nemala veľa spoločného.

Čaro memoárovej prózy spočíva aj v tom, že takýto text sa môže správať hocijako, aj keď, logicky, predovšetkým by malo ísť o memoáre či úlomky spomienok. Faludiová sa v tomto prípade rozhodla napísať prostredníctvom mnohovrstvovej memoárovej prózy, ktorá je zároveň jej autobiografiou a biografiou jej otca v jednom, silný príbeh plný úvah a informácií nielen o transsexualite, ale aj o dejinách Maďarska, vojne či židovstve. Kniha je rozdelená na tri časti: prvá má z môjho pohľadu najviac beletrizovaný charakter, kde sa čitateľ zoznamuje s autorkou a jej otcom, druhá časť je, naopak, najviac presýtená faktami z rôznych oblastí (povedala by som, že tu sa najviac venuje transsexualite a pojmom s ňou spojenými) a posledná tretia časť sa snaží komplexne ukončiť a zároveň doplniť celý príbeh tak, aby ste po prečítaní posledných riadkov mali husiu kožu.

„Vo vesmíre existuje iba jeden skutočný rozdiel, iba jeden skutočný protiklad: život a smrť. Človek buď žije, alebo nie. Všetko ostatné je tvárne a poddajné.“ (str. 351)

Ak je vám aspoň trošku známe vydavateľstvo Inaque, tak určite viete, že vydáva kvalitné, ale zároveň aj ťažšie texty na čítanie, ktorým treba venovať čas. Predtým, ako som sa do knihy pustila, som narazila na niekoľko recenzií, kde sa čitatelia, nezávisle od seba, vyjadrili, že sa v knihe nachádza niekoľko takých nudných pasáží či až celých strán, že ich museli preskočiť. Bola som preto pripravená na naozaj hocičo, ale na moje prekvapenie som tam nič také nenašla. Aj napriek tomu, že ide o ťažký text plný myšlienok, informácií či svedectiev a mnohokrát je písaný novinárskym štýlom, ja osobne som v ňom nenašla ani jednu stranu, ktorú by som s nechuťou musela preskočiť. Som rada, že autorka vytvorila niečo, čo ma aj napriek bohatému obsahu naozaj bavilo.

Počas čítania som si rozšírila obzory z naozaj rôznych oblastí. Navyše text odkazuje aj na Slovensko, keďže autorkini predkovia pochádzali z Košíc a Spišského Podhradia (koniec koncov, práve týmto rodinám venovala knihu). Podarilo sa mi tiež lepšie pochopiť maďarský národ a ich dejiny, aj keď som bola vnútorne veľmi pobúrená, keď o nich napísala, že Maďari sa považujú za utláčaný národ, pretože sa museli vzdať územia, ktoré dnes patrí Slovensku. Aj napriek tomu, že sa autorka snažila vyznieť objektívne, neuverila som jej to, pretože nič jej nebránilo v tom, aby sa rozpísala aj o maďarizácii, ba až tyranii, ktorú Maďari páchali na Slovákoch. O tom však pomlčala, preto silno pochybujem, že by niekto okrem Slovákov mal výhrady k tejto časti textu. Okrem mnohého písala aj o otcových (matkiných) spomienkach na vojnu či o tom, aké bolo a je byť Židom v Maďarsku. Susan Faludiová sa sama vyjadrila, že aj napriek tomu, že má židovské korene, ona sama sa necíti byť Židovkou, nežije tak a ani sa za ňu nepovažuje. Práve preto mi pripadalo trošku čudné, že o nich písala dosť subjektívne. Je predsa úplne jasné, že počas druhej svetovej vojny na nich boli páchané beštiálne zverstvá, ale niekedy vo mne text evokoval myšlienku, že v niektorých častiach autorka až príliš prehnane dramatizuje a naťahuje text do takých rozmerov, že sa začína opakovať a čitateľ trošku nudiť.

Wall Street Journal povedal o tomto diele, že v sebe nesie isté črty detektívky. Asi ťažko by ste si vedeli predstaviť tajuplnejšiu osobu ako Stefi, teda autorkinho preoperovaného otca. Na začiatku knihy viete o ňom/nej len o trošku menej ako jeho/jej samotná dcéra. Postupne sa tak začína pátranie po jeho/jej minulosti, rodine, ktorú Susan nikdy nevidela, pocitoch a myšlienkach, vďaka ktorým bol/a iný/á ako kedysi. Stefi je veľmi rozporuplná postava, ktorá o sebe nie vždy vyzradí pravdu, ale keď áno, dovolí vám nazrieť do jej smutného detstva, mladosti a filmovej a fotografickej kariéry, ktorá už dávno vyprchala. Aj keď sa zdá, že transsexualita je v jej prípade ústrednou témou, nedajte sa pomýliť, pretože Stefi v sebe nesie oveľa viac ako prerod muža na ženu. Pred očami sa vám tak bude črtať osoba, ktorú sa budete snažiť lepšie pochopiť, aj keď sa vám to asi nikdy úplne nepodarí. Každý predsa má v sebe tajomstvo, ktoré si nesie až do hrobu.

Mňa osobne táto knižka prekvapila a nadchla zároveň. Bolo to niečo úplne iné, ako som doposiaľ čítala, veľmi obšírne, múdre a úprimné. Vďaka tejto knižke som sa dozvedela mnoho informácií, začala som sa zamýšľať nad témami, ktoré ma nikdy predtým netrápili a kniha ma naučila pochopiť, a teda nesúdiť ľudí, s ktorých názormi sa nestotožňujem. Na prvý pohľad môže knižka vyzerať veľmi kontroverzne, ale verte mi, je to úžasné a obohacujúce čítanie. Veľmi som si užívala pasáže, kde Stefi rozprávala o vojne a tiež časti, kde bola najvýraznejšia jej ženská premena. Aj napriek tomu, že je to americká literatúra, Stefi do príbehu vložila niečo európske a historické zároveň. Pocity z tejto knihy na mňa doľahli až keď som dočítala poslednú stránku a poviem vám, som vďačná za túto knihu a za to, že ju máme v perfektnom slovenskom preklade. Literatúra má obohacovať a táto knižka je toho príkladom.


Autor: Ema Šašalová
Zdroj obrázkov: autor

Vydavateľstvo Inaque: www.inaque.sk

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: