Vanda Rozenbergová: „Páči sa mi estetika jedného vizuálu pre jedného autora.“

Vanda Rozenbergová

Vanda Rozenbergová vyštudovala žurnalistiku v Bratislave. V rokoch 2001, 2005 a 2006 bola finalistkou súťaže Poviedka. Knižne jej vyšli zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (Premedia 2011), román Moje more (Premedia 2012) a zbierka poviedok Slobodu bažantom (Slovart 2015), ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera. Najnovší román s názvom Muž z jamy a deti z lásky (Slovart 2017) bol porotou rovnako vybratý medzi desiatku najlepších kníh v uplynulom roku. Okrem písania sa venuje aj maľbe na sklo. Momentálne pracuje ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi.

Kedy sa u vás objavila túžba niečo písať?
Môj vzťah k literatúre bol zjavný už pri čítaní šlabikára a čítanky v prvom ročníku ZŠ. Nebola to túžba, ale prirodzená vec: doma písať krátke veselé príbehy, v škole dlhé nudné slohy. Literárne a výtvarné prejavy na základnej ma ochránili aj pred fiaskom v matematikách, fyzikách a chémiách.

V roku 2016 ste sa dostali medzi finalistov Anasoft litera so zbierkou poviedok Slobodu bažantom a tento rok s románom Muž z jamy a deti z lásky. Aký to bol pocit, keď ste sa dozvedeli o nomináciách?
Pocit bol taký, aké už pocity pri takýchto veciach bývajú.

Čítate knihy autorov, ktoré boli na túto cenu nominované? Ovplyvňuje nominácia vašu voľbu knihu prečítať?
Niektorých, nie všetko. Áno, po vyhlásení nominácií cielene čítam týchto autorov.

Kde vznikol námet na knihu Muž z jamy a deti z lásky? Nosili ste ho v mysli dlho?
Námet som nosila v mysli približne dva roky, za ten čas sa vo mne nazbierali dôležité výjavy, výrazy tváre aj informácie o protitankových delách, a keď sa dostavil pocit ucelenosti, otvorila som počítač.

Príbeh je rozprávaný primárne z pohľadu Petra, potom aj z pohľadu Valérie a Edity. Nechceli ste do knihy zakomponovať aj pohľad Tankistu či Cabreru?
Nie, optiku otca a najmladšieho syna som nepoužila. Netreba za všetkým hľadať niečo. Jednoducho je to takto.

Nebolo náročné písať príbeh z mužského pohľadu?
Nie, nebolo náročné písať v mužskom rode. Robím to často.

Už druhýkrát sa na vašej knihe objavil aj váš obraz. Maľovali ste ich s cieľom, že sa na obálke objavia alebo to bola skôr náhoda?
Obrazy na obálkach ostatných dvoch kníh vznikli skôr ako tie prózy. Je to náhoda, ale teraz, keď viem, o čom budem písať, myslím na to aj pri maľovaní. Estetika jedného vizuálu pre jedného autora sa mi páči.

Mal by podľa vás ísť obsah knihy ruka v ruke s jej vizuálnou stránkou? Ako hodnotíte dizajn slovenských kníh v súčasnosti?
Obálka je pre mňa významný katalyzátor, či po knihe siahnem, alebo nechám tak, hoci zvyčajne viem, po čo si do kníhkupectva idem. Väčšinu obálok slovenských kníh považujem za vydarenú, sú, samozrejme, tituly, ktoré si dizajnovú obálku ani nežiadajú, ani ju nepotrebujú. Napriek tomu, že obálky mojich vlastných kníh sú v určitom zmysle prezdobené, pretože tie obrazy sú také, páčia sa mi minimalistické výtvarné prístupy a páčili sa mi aj predtým, než sa stali módnymi.

Čo rozhoduje u vás pri voľbe knihy na čítanie? Obálka, anotácia, odporúčanie, prípadne niečo iné…
Rozhoduje moja intuícia, jednoznačne. Potom obálka a odporúčanie.

Máte rozpísanú už aj ďalšiu knihu? Ak áno, budú to poviedky či opäť román?
Napísala a odovzdala som prózu Tri smrtky sa plavia, nie sú to poviedky, no ani rozsiahly román. Pre mňa je to krásna kniha, páči sa mi – veď je moja.


Autor: Silvia Ťapayová
Zdroj obrázkov: Vanda Rozenbergová

 

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: