Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť – Doris Lessing

* * TÝŽDEŇ S NOBELOVOU CENOU ZA LITERATÚRU * *
Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť – Doris Lessing, Inaque 2017

Ak by ste sa nachádzali v miestnosti plnej ľudí, ktorí by tvrdili niečo, s čím by ste vy nesúhlasili, povedali by ste svoj názor? Boli by ste ochotní siahnuť na dno svojho vnútra a nabrať odvahu na to, aby ste sa postavili všetkým naokolo? Celej skupine?
Väčšinou keď sa nejaký jedinec zdôverí priateľom s prevratnou myšlienkou či revolučným nápadom, dostane potľapkanie po pleci so slovami, že je škoda, že je sám a nemá stúpencov. Moderné skostnatené myšlienky spoločnosť utvrdzujú v tom, že na to, aby nastala zmena, je potrebná skupina nadšencov, nie priebojného jednotlivca. Doris Lessing, autorka narodená v Iráne, vás presvedčí o opaku. O tom, že jej texty a myšlienky majú zmysel, vás nemusím presviedčať, pretože samotný Times o nej vyhlásil, že je najdôležitejšia spisovateľka za uplynulých sto rokov, nehovoriac o tom, že v roku 2007 získala Nobelovu cenu za literatúru.

Ja osobne som nikdy nemala veľmi v obľube eseje či poviedky, skôr ma fascinovali siahodlhé romány, kde sa mohol autor poriadne vypísať. Táto knižka mi však dala tak studenú sprchu, že som na kratšie texty úplne zmenila názor a určite budem túto zbierku odporúčať ďalej. V malej a útlej knižke Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť sa nachádza päť esejí, ktoré boli prvýkrát publikované v roku 1986, ale odkaz, ktorý do nich Doris vložila, má čo povedať aj dnešnej uponáhľanej dobe. Pretože ak by sme sa naozaj zamysleli do hĺbky, prišli by sme na to, že ľuďstvo prešlo neskutočným vývojom, ale aj napriek tomu sa história opakuje. V minulosti našich blízkych a predkov týral komunizmus a doslova diktoval, zakazoval a snažil sa vymaniť z povrchu zemského toho odvážlivca, ktorý chcel vyčnievať z davu. Ľudia sa modlili za slobodu. Slobodu slova či myšlienok. A dnes, keď nám je svet otvorený, sú naše mysle také lenivé a stvrdnuté, že sme dopustili, že nám vládnu tí, čo na vodcovských pozíciách nemajú čo robiť. Presne preto Doris zdôrazňuje nielen fakty, historické a politické udalosti, ale aj to, že očividne jediná spása spočíva v jedincovi, ktorý sa sám vzoprie a sám bude bojovať až do konca.

„Smiech je veľmi mocným nástrojom a len civilizovaný, oslobodený, slobodný človek sa dokáže zasmiať na sebe.“

Ako sama autorka spomína, počas svojho života vstúpila aj do politiky, z čoho si zobrala jedno ponaučenie a rozhodla sa ďalej písať. Vyzýva umelcov, predovšetkým spisovateľov, aby písali kvalitne a zmysluplne. Po celom svete tvoria práve oni sieť ľudí, ktorí môžu kritizovať a vyjadrovať nesúhlas najdiplomatickejším spôsobom – písaním. Z piatich esejí sa čitateľ nedozvedá len o zvláštnej psychológii človeka či rôznych psychologických testoch, ale mnoho vycítiť aj o samotnej autorke.

„Myslím, že spisovatelia a spisovateľky pre ostatných ľudí plnia množstvo užitočných úloh, ale jednou z najcennejších je, že nám poskytujú možnosť vidieť sa tak, ako nás vidia iní.“

Čítanie tejto stostranovej zbierky mi netrvalo dlho, oveľa dlhšie som sa z nej spamätávala. Presne tie slová som totižto potrebovala počuť. Počas čítania sa v mojom vnútri zapálila iskrička, také to svetielko nádeje, prekričané mojím vlastným hlasom, aby som konečne vstala a začala niečo robiť s týmto svetom. Mnoho myšlienok, ktoré v mojej mysli existovali, ale nevedela som ich opísať, sa nachádzalo tu. Viete, nie je ľahké napísať o mojich pocitoch, pretože som z tohto dielka taká nadšená a povzbudená, že by som od radosti hlásala do sveta, aby Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť zaradili do povinného čítania pre stredoškolákov.

„Na dve oblasti ľudského učenia – literatúru a históriu, zapisovateľky ľudského správania, myslenia – mladí ľudia a učitelia čoraz viac zabúdajú.“

V konečnom dôsledku môžem usúdiť, že som zo srdca vďačná, že sa mi táto knižka dostala do rúk a v niečom mi otvorila oči. Verím, že keď si ju prečítam niekedy v budúcnosti, tak mi opäť ukáže a zdôrazní niečo iné, od čoho sa posuniem ďalej. Knižku odporúčam všetkým, ktorí si myslia, že sa v nich skrýva niečo výnimočné a revolucionárske a zároveň cítia, že na to majú odvahu. Naozaj potrebujeme ľudí, ktorí sa dostanú vyššie, ako si iní ani len nedokážu predstaviť len preto, pretože už budú mať plné zuby systému, s ktorým sa nič nedeje, lebo ostatní sa tvária, že im dal niekto právo nevidieť. Pre mňa je táto kniha povinné čítanie pre tých, ktorí chcú zmeniť svet.


Autor: Ema Šašalová
Zdroj obrázkov: autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: