Vianočná koleda

Vianočná koleda

Keď sa povie Vianoce, každý si predstaví nejaký príbeh. Raz je to Popoluška, inokedy Mrázik, tí menší majú ešte v hlávke možno Rudolfa, no u mňa je to jednoznačne Vianočná koleda od Charlesa Dickensa. Musím sa priznať, že som sa k nej nedostala ako správny knihomoľ a knihovník cez knihu, ale cez animovaný film z roku 2009. Odkedy som to prvýkrát videla, odvtedy je to moja srdcová záležitosť, ktorú musím vidieť aspoň dvakrát do roka. Dnešným rokom však už nie som len sledovateľom Vianočnej koledy, ale po prvýkrát po toľkých rokoch som si prečítala aj knižku.

Prečo je však Dickensov príbeh taký inšpirujúci? Dokáže chytiť za srdce ľudí? A má vôbec tento vianočný príbeh ešte čo povedať dnešnému človeku?

Či by ste už siahli po knihe, alebo dali prednosť filmu, v oboch prípadoch táto rozprávka vysiela silné posolstvo. Aktuálnejšia je azda ešte viac pre dospelých recipientov ako pre deti. Vianoce sú obdobím charitatívnych podujatí a myšlienok byť štedrým ku každému. Ako to však dokáže niekto, kto je materiálne založený a jeho modlou sa stalo bohatstvo? Presne taký je totiž Ebenezer Scrooge. Počíta a počíta, no popritom si svoje srdce uzatvára pred celým svetom. Napokon sa on stáva chudobným, pretože nemá nikoho blízkeho.

‚„Málo ti na tom záleží,“ povedala tíško, „veľmi málo. Iná modla zaujala moje miesto; a ak ťa v budúcnosti poteší a obšťastní, ako som sa usilovala ja, nemám prečo žialiť.“
„Aká modla ťa nahradila?“ spýtal sa Scrooge.
„Zlatá.“
„Taký je svet!“ ohradil sa. „Ničím tak nepohŕda ako chudobou, ale predstiera, že nič tak nezavrhuje ako úsilie dosiahnuť blahobyt.“
„Priveľmi sa bojíš sveta,“ odpovedala miernym hlasom.
„A všetky tvoje túžby sa zliali do jednej – vyhnúť sa jeho biednym výčitkám. Videla som, ako sa tvoje ušľachtilé predsavzatia jedno po druhom strácali, až ťa ovládla jediná vášeň – túžba po zisku. Nie je to tak?“
„No a?“ odsekol. „Čo na tom, že som múdrejší? K tebe som sa nezmenil.“
Pokrútila hlavou.
„Vari som sa zmenil?“
„Chodíme spolu dávno. Zasľúbili sme sa jeden druhému, keď sme boli obaja chudobní a zmierení znášať svoj údel, kým si ho trpezlivou prácou nezlepšíme. Ale ty si sa zmenil. Keď sme si dali sľub, bol si iný.“
„Bol som chlapec,“ povedal netrpezlivo.
„Tvoje vlastné city ti povedia, že si inakší,“ pokračovala, „ja som sa nezmenila. Kým sme boli jedno srdce, mohli sme dúfať v šťastie, takto rozdvojených nás čaká len žiaľ. Ani nehovorím, koľko som sa preto natrápila. Ale rozmyslela som si to – môžem ťa od toho sľubu oslobodiť.“‘ (s. 61 – 62)

Ebenezer sa stáva našim hrdinom, ktorý si musí pokorne priznať, že život, ktorý vedie, je chladný, egocentrický a ignorantský. Cesta k tomuto uvedomeniu vedie cez troch duchov: Ducha minulých Vianoc, Ducha súčasných Vianoc a Ducha budúcich Vianoc. Nepotrebovali by sme i my občas kopnúť takýmito duchmi? Alebo aspoň počuť varovný hlások? Ebenezer bol slepý voči okoliu, zato viac zahľadený do seba. Niekedy jemnosť nestačí, čo si uvedomoval aj Charles Dickens a píše:

,„To sú deti človeka,“ povedal duch, hľadiac na ne. „A držia sa ma, odvracajúc sa od svojich otcov. Tento chlapec je nevedomosť. Dievča je núdza. Daj si pred nimi pozor i pred všetkými ostatnými z ich pokolenia ;ale najmä sa chráň pred týmto chlapcom, lebo na jeho čele vidím znamenie skazy a ak mu ho nič nevymaže, daj si pred ním veľký pozor!“ zvolal duch a vystrel ruku smerom k mestu. „Zakry si pred tým oči! Zneváž tých, čo ti to povedia! Sebecky si nič nevšímaj a zaviníš, že sa všetko ešte zhorší! A koniec si potom neželaj!“‘ (s. 106 – 107)

Okrem apelu na ľudskú štedrosť, lásku a starostlivosť má však knižka aj duchovné myšlienky. Tie sa možno dotknú práve tých, ktorí trpia nejakou chorobou, poprípade tých, ktorí sa o niekoho chorého starajú a sú kresťania.

,„A ako sa držal malý Tim?“ spýtala sa pani Cratchitová, natešená, že Bob naletel.
„Ako anjelik,“ povedal Bob, keď sa dosýta vyobjímal s dcérou, „ba ešte lepšie. A aká ti je to hlavička! Keď toľko vysedáva sám, veľa premýšľa a niekedy si vymyslí veci, že ti rozum zastane. Teraz cestou domov mi povedal, vraj dúfa, že si ho, mrzáčika, ľudia v kostole všimli a že im možno príjemne pripomenul, kto kázal chromým chodiť, kto vrátil slepým zrak.“
Pri týchto slovách sa Bobovi rozochvel hlas, ešte väčšmi sa roztriasol, keď povedal, že malý Tim zmocnel a je z neho odvážny chlapček.‘ (s. 84)

I keď príbeh pochádza ešte z 19. storočia, stále je aktuálny a v dnešnej dobe aj veľmi potrebný. Stačí sa pozrieť na spoločnosť, v ktorej žijeme. Koľkí majú radšej majetok ako svoju rodinu, koľkí sa uzatvárajú pred celým svetom v egoizme svojej dôležitosti… Na druhej strane je toľko chudoby a chorôb, pre ktoré niekedy stačí malá vrúcnosť. Uponáhľanosť nás celkom pohlcuje. Ebenezerom Schroogom by mohol byť pokojne ktokoľvek z nás. Je však na nás, či sa budeme riadiť svojím srdcom alebo podľahneme konzumizmu a voči problémom spoločnosti zostaneme slepí.

Vianočná koleda je príbehom o láske, ktorú máme práve v období Vianoc cítiť silnejšie. Nejde však len o lásku, ktorú prijímame, ale taktiež ju aj darujeme. Kedy by to malo byť viac citeľné ako počas týchto sviatkov? Dickens však apeluje na potrebu lásky a jej rozdávania po celý náš život. I keď sa vám bude zdať jeho text prísnym kázaním, nachádza sa v ňom kus pravdy a pre niekoho možno i návod, ako sa neustále zlepšovať.

Budem veľmi rada, ak aj vy dáte niekedy šancu Dickensovej tvorbe a v tomto období práve Vianočnej kolede. U mňa je to už povinná jazda, ktorá mi dá vždy niečo nové. Dúfam, že pre vás bude táto knižka inšpiráciou, ako osláviť najkrajšie sviatky v roku.


Autor: Slávka Kodadová

Zdroj obrázkov: Autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: