Vojna nemá ženskú tvár – Svetlana Alexijevič

* * TÝŽDEŇ S NOBELOVOU CENOU ZA LITERATÚRU * *
Vojna nemá ženskú tvár – Svetlana Alexijevič, Absynt 2015

Pre čitateľov, v ktorých sa spája láska k literatúre s láskou k histórií a ktorých v súčasnosti naozaj badateľne pribúda, je skutočnou chuťovkou kniha bieloruskej autorky Svetlany Alexijevič s názvom Vojna nemá ženskú tvár. Táto kniha nenechala po prečítaní chladnú len laickú čitateľskú verejnosť, ale aj širokú základňu literárnovedných odborníkov, ktorí v roku 2015 udelili Alexijevič Nobelovu cenu v kategórií literatúra. Za čo? Za odvahu.

Je to naozaj tak. Svetlana Alexijevič nie je žiadnou výnimočnou spisovateľkou. V prvom rade nie je ani spisovateľkou. Je novinárkou. Novinárkou, ktorá neovláda literárne teórie, ale zato vie niečo dôležitejšie – dobre počúvať. Presne tak, ako uvádza na obale svojej knihy :

„Počúvam, keď rozprávajú. Počúvam, keď mlčia. Aj slová, aj mlčanie – sú pre mňa text.“

Svetlana Alexijevič v rozhovoroch o svojej knihe zdôrazňuje dôvody, prečo takúto knihu vôbec napísala:

„Doteraz písali muži o mužoch. A to bolo hneď vidieť. Všetko, čo o vojne vieme, vieme z mužského hľadiska. Ja som to chcela zmeniť“ (Alexijevič, 2015, s. 9)

Veru, Alexijevič tú zaužívanú tradíciu zmenila a na knižný trh priniesla niečo, čo tu doteraz nebolo. Za desať rokov zozbierala viac ako sto výpovedí skutočných sovietskych žien, ktoré bojovali v druhej svetovej vojne rovnocenne po boku mužov. Neprikrášľuje, nezveličuje, nezatajuje. To spôsobilo autorke množstvo problémov s vydaním rukopisu.

„Dva roky som dostávala odmietavé odpovede z vydavateľstiev. Vraj som vojnu opísala veľmi strašne. Vraj je tam príliš hrôzy. Vraj ponižujem ženy hrdinky. Vraj potláčam hrdinstvo a vlastenectvo. Vraj kvôli príbehom malého človeka opomínam veľké dejiny. Majú pravdu. Mám radšej príbehy malého človeka ako veľké dejiny“ (Alexijevič, 2015, s. 21).

Asi stovka príbehov malých ľudí, respektíve žien, tvorí práve knihu Vojna nemá ženskú tvár. Jej hrdinkami sú konkrétne ženy s konkrétnymi menami, ktoré autorke vyrozprávali svoj príbeh. Hoci ich osudy boli rozdielne, veľkú časť z nich na začiatku spojili ideály vlastenectva, viery vo víťazstvo, lásky k vlasti, nenávisti k nepriateľovi. Tešili sa na front. Strašne sa tešili. To vo svojich výpovediach nikdy nezabudli zdôrazniť. A potom sú už ich príbehy rozdielne. Spája ich iba vojna, smrť, strach, bolesť.

Dá sa to nejako hodnotiť, komentovať, kritizovať? Dá sa kritizovať skutočnosť? Fantázia, predstavy, fikcia áno… Ale skutočnosť?

Svetlana Alexijevič v jednom z rozhovorov po udelení Nobelovej ceny povedala, že po tom, ako vyzbierala, roztriedila a spracovala všetky výpovede, sa zmenila. Vraj po tejto knihe už nebola tou starou Alexijevič. Vraj si ťažobu všetkých tých žien, ktoré stretla, bude niesť do konca života. Vraj jej je ľúto všetkých tých, ktorí si túto knihu neprečítajú, ale ešte viac tých, ktorí si ju prečítajú. Súhlasím s ňou. A prečo?

Táto kniha bolí. Veľmi bolí. A nedá sa prečítať naraz. Túto knihu prečítate a tak skoro sa k nej opäť nevrátite. Budete jej mať dosť. Budete prepchatí myšlienkami, pocitmi, názormi. Túto knihu odložíte do poličky a budete sa tešiť zo života. Z mladosti. Z mieru. Ale tam, kdesi vo vnútri, budete tú knihu stále mať.

A to všetko kvôli odvahe Svetlany Alexijevič. Kvôli autorke, ktorá je celkom ukrytá v tieni svojich postáv. Kvôli autorke, ktorá pochopila, že skutočnosť má dnes väčšiu hodnotu ako fantázia. Že skutočnosť bola v roku 2015 konečne ocenená Nobelovu cenou. Zaslúžene.

Ak sa vás váš známy či priateľ opýta na dobrú knihu, odporučte mu knihu Vojna nemá ženskú tvár. Len tak… Aby sa odkaz Svetlany Alexijevič šíril ďalej. Aby sa nezabudlo.


Autor: Jana Nemčeková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: