Vzbura utláčaného rozumu alebo existencializmus

existencionalizmus

Keď sa povie existencializmus, väčšina ľudí (konkrétne študentov literatúry) sa hneď chytá za hlavu. Komu by sa v tomto pohodlnom svete chcelo zapodievať otázkami zmyslu vlastného života, smerujúcimi k poriadnej dávke depresie? Nie, toto nie je to najhoršie, čo vás čaká, to si necháme až na koniec.

Na začiatok však trochu teórie: Existencializmus (Nemecko) ako literárny smer, ktorý výrazne ovplyvnil literárne dianie najmä v 40. a 50. rokoch 20. storočia, vychádzal z existencializmu filozofického. Za duchovného otca filozofického existencializmu sa považuje dánsky filozof Søren Aabye Kierkegaard (1813 – 1855), ktorý si začal všímať problémy existencie človeka ako takého, teda človeka v konkrétnej životnej situácii. Známy je jeho výrok „musím existovať, aby som mohol myslieť a musím mať možnosť myslieť, aby som mohol existovať“. Už Kierkegaard vo svojich filozofických spisoch použil pojmy, s ktorými neskôr pracovali existencialisti v literatúre – úzkosť, samota, absurdita. Jeho uvažovanie o základných otázkach ľudského bytia ho však doviedlo k poznaniu, že človek musí veriť v Boha, pretože ľudský rozum neobsiahne všetky odpovede. Existencializmus ako filozofický aj literárny smer sa však, vzhľadom na rozličné spôsoby uvažovania, rozdelil na dva prúdy – na ateistický prúd, kde sa popiera existencia Boha, respektíve Boh nie je v centre záujmu (Jean-Paul Sartre, Martin Heidegger, Albert Camus) a na tzv. teistický alebo náboženský prúd, kde viera v Boha tvorí základ filozofického myslenia (Søren Kierkegaard, Gabriel Marcel, Karl Jaspers).

Existencializmus, ako ho definovali Jaspers alebo Heidegger, je výrazne subjektivizovaný a iracionálny, vnútorné „ja“ je izolované od spoločnosti, doslova vyradené z bežného života.[1] Najreprezentatívnejšie diela existencializmu však pochádzajú z pera francúzskych spisovateľov Jeana-Paula Sartra a Alberta Camusa. Hlavnou myšlienkou ich diel je samota, absurdita života, vedomie smrti, úzkosť, neschopnosť podriadiť sa spoločnosti a (ne)zodpovednosť za svoje činy.[2]

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: