Vzbura utláčaného rozumu alebo existencializmus

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Jean-Paul Sartre (1905 – 1980) sa preslávil prozaickými dielami Hnus (La Nausée, 1938), Múr (Le Mur, 1939), ale nepochybne väčší úspech zožali dramatické diela Muchy (Les Mouches, 1943), dielo predstavujúce parafrázu Aischylovej Orestei, S vylúčením verejnosti (Huis-clos, 1944), kde sa traja mŕtvi ľudia odmietajú vzdať svojej mienky o sebe, Počestná pobehlica (La putaine respectueuse, 1946), kde sa otvárajú sociálne a rasové konflikty vtedajšej doby, Nepochovaní (Morts sans sépulture, 1946), kde dochádza k stretu dvoch svetov – trýzniteľov a trýznených. Okrem spomenutých ďalej napísal hry Špinavé ruky (Les mains sales, 1948), Diabol a pánboh (Le diable et le Bon Dieu, 1951), Nekrassov (1955) a Altonskí väzni (Les Séquestrés d’Altona, 1961). Z filozofických diel najviac zarezonovali Bytie a ničota (L’Être et le Néant, 1943) a filozofická esej Existenicializmus je humanizmus (L’existencialisme est un humanisme, 1946). Jean-Paul Sartre svoje postavy kladie zoči-voči smrti a konfrontuje ich s neodvratným vedomím konca, proti ktorému nič nezmôžu. Jeho tvorbu najviac vystihuje (jeho vlastná) veta: „Človek žije a umiera a ani nevie, ako žije a umiera.“ V roku 1964 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru, ktorú však do smrti odmietol prijať.

Iný významný laureát Nobelovej ceny Albert Camus (1913 – 1960) túto cenu prijal o sedem rokov skôr, v roku 1957, za knihu s výraznou protifašisticou tematikou Mor. Tvorba Alberta Camusa sa vyznačuje vysokou dávkou absurdnosti a iracionálnosti. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria romány Cudzinec (L’Étranger 1942), kde Camus analyzuje absurdnosť sveta ľudských vzťahov, keď ľuďom už na ničom nezáleží a ich jedinou istotou je smrť, a román Mor (La Peste, 1947), kde symbolicky vykresľuje boj s fašizmom ako s neľútostným morom, ktorý všetci nosia vo svojom vnútri. Okrem týchto diel rozvíja tému odcudzenosti a nezmyslenosti bytia v dielach Mýtus o Sizyfovi (Le Mythe de Sisyphe, 1942), Pád (La Chute, 1956) alebo v nedokončenom románe Prvý človek (Le Premier homme, 1994 vydaný posmrtne). Napriek vedomiu absurdnosti a neschopnosti zmeniť svet Camus na človeka nezanevrel a zachoval si aspoň malú nádej. „Niet lásky k životu, bez zúfalstva zo života.

Vplyv existencializmu sa rýchlo rozšíril do mnohých literatúr a neobišiel ani tú našu slovenskú. Hoci so značným oneskorením, ako sa to už u nás stalo zvykom. Značný vplyv existencializmu je badateľný v Johanidesovom Súkromí (1963), v novele Nie (1966), v románe Rudolfa Slobodu Narcis (1965), ale aj v zbierke krátkych noviel Dominika Tatarku V úzkosti hľadania, ktorá vyšla oveľa skôr, v roku 1942, ale písaná bola v rozmedzí 30. – 40. rokov. Sám Dominik Tatarka sa počas života bránil označeniu existencialista, no evidentne vychádzal z rovnakých téz ako francúzski existencialisti.

* Článok pokračuje na ďalšej strane

Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: