Vzbura utláčaného rozumu alebo existencializmus

* Pokračovanie článku z predchádzajúcej strany

Vzhľadom na to, že väčšina diel v pôvodnom vydaní s touto tematikou bola napísaná v období druhej svetovej vojny a tesne po nej, boli diela týchto spisovateľov podrobované ostrej kritike, pretože do hĺbky reflektovali pocity ľudských bytostí, ktoré sa nevedeli zaradiť do bežného života. Aj preto v roku 1946 napísal Jean-Paul Sartre krátku esej s názvom Existencializmus je humanizmus, kde existencializmus bráni pred kritikou. Vyslovuje tézy, že človek nie je nič iné, iba to, čo zo seba urobí, že voliac človek si volí všetkých ľudí, že si vždy vyberáme dobro (nie zlo) a nič nemôže byť pre nás dobré, ak to nie je dobré pre všetkých.[3] Sartre nastoľuje otázky zodpovednosti – „čo by sa stalo, keby takto konal každý?“ Určite poznáte tie chvíľkové zlyhania. Ponáhľate sa na autobus, ale cesta po chodníku vás oberie o tri drahocenné minúty, tak si to strihnete rovno cez krásny zelený trávnik. A položili ste si niekedy otázku, ako to tu bude vyzerať, keď to budeme robiť všetci? Veď všetci sa niekam ponáhľame a jedenkrát tomu trávniku neublížime. Ja si môžem naivne nahovoriť, že určite nie, ale čo ak to urobí ďalších 50 ľudí za mnou? A presne nad týmto prístupom k životu, o zodpovednosti za svoje činy, uvažuje Sartre vo svojej eseji. Na začiatku 20. storočia sa viedli polemiky o tom, či je existencializmus prekonaný. Keď sa však zamyslíme nad posolstvom existencializmu, konkrétne nad ďalšou Sartrovou tézou – človek je súhrn svojich skutkov, človek je odsúdený na slobodu, nestvoril sa sám, ale je za všetko zodpovedný –, môžeme tvrdiť, že je existencializmus prekonaný? Práve v dnešnej dobe, keď sa tak radi zbavujeme zodpovednosti a hľadáme výhovorky na ospravedlnenie nezmyselného ničenia prírody, zabíjania zvierat, aj samých seba? Keď žijeme v pretvárke, aby sme iným dokázali, akí sme úspešní a šťastní? Veď nakoniec aj tak zostaneme len sami, odsúdení na tú povestnú „sartrovskú slobodu“ a súdiť nás bude, ak nikto iný, tak minimálne naše svedomie. Stratili sa vari pochybnosti o tom, či konáme správne? Prestali sme sa báť, že náš život bude len znôžka nešťastných udalostí a my sa im neubránime, lebo v porovnaní so životom sme len malým chrobákom otočeným na chrbát? Prestali sme sa azda báť samoty a smrti? Sme slobodní, ale do akej miery? A nie je tá sloboda naozaj absurdná? Ja si myslím, že existencializmus nie je prekonaný ani zďaleka. Práve naopak, stále je prítomný, aj keď možno nie v takej výraznej forme.


[1] VLAŠÍN, Štepán. 1983. Slovník Literárních směrů a skupin. Praha: Panorama 1983. 367 s.

[2] PIŠÚT, Milan a kol. 1963. Dejiny svetovej literatúry I. Bratislava: Osveta 1963. 672 s.

[3] SARTRE, Jean-Paul. 1997. Existencializmus je humanizmus. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1997. 94 s. ISBN 80-220-0775-7.


Autor: Lucia Smiešková
Zdroj obrázkov: pixabay.com
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: