Zdenka Wenzlová Švábeková: „Píšme, čítajme, hovorme a kráčajme s otvorenými očami, aby sme včas odhalili zlo, jeho príznaky, a tak zabránili možným následkom.“

Zdenka Wenzlová Švábeková

Do povedomia čitateľskej verejnosti ste sa dostali minulý rok s básnickou zbierkou Roztavené putá. Bol to váš prvý krôčik k literatúre alebo nejaké pokusy existovali už aj skôr?
Moja tvorba sa zatiaľ skladá z množstva básní publikovaných v novinách, časopisoch a prostredníctvom sociálnych sietí. Básne, ktoré mi vychádzali v prílohe Nového slova, boli zverejnené pod menom Zdenka Klinčáková. Píšem a tvorím skutočne niekoľko desaťročí spätne, dá sa povedať od mladosti.

Vždy som dávala do popredia svoje rodinné a materinské povinnosti. Neskôr si okolnosti vyžiadali, aby som rozbehla vlastný biznis. Bol to nezastaviteľný kolotoč povinností, študovania zákonov, a tam nevznikol priestor na premýšľanie o knižnej publikácii.

Nebyť priateľov, možno by som sa uspokojila iba s občasným zverejňovaním básní na sociálnych sieťach aj ďalej. Až po ich intenzívnom presviedčaní dozrelo vo mne rozhodnutie, z ktorého uzrela svetlo sveta zbierka básní Roztavené putá.

Píšu o vás, že ste boli žiačkou Vojtecha Mihálika, čo vás všetko naučil tento slovenský básnik, prekladateľ a publicista?
Rozprával a učil veľmi zrozumiteľne, pamätám si stretnutia v redakcii, ktorých som sa zúčastňovala. Disponoval básnickou technikou na vysokej úrovni. Myslím, že mu v tej dobe išlo hlavne o to, aby adepti zvládli viazaný verš, ale hlavne vedel rozoznať talent. Dokázal sa vyslovene pohrať s tvorbou mladých. Odpovedal v rubrike odkazy aj na básne, ktoré neuverejnil z dôvodu ich nekvality. Videla som to v tej dobe ako veľmi užitočné. Najviac uznával tvorbu, v ktorej bola realita zmyslového zážitku. Ja osobne mám tiež radšej viazaný verš, ku ktorému ma nasmeroval, a moje verše sú identifikovateľné ako príbehy života.  Dodnes mám odložené jeho písomné pokyny k takzvanému básnickému remeslu.

Žiaľ, pre svoje rodičovské povinnosti som po dvoch rokoch prestala chodiť na tieto stretávky a zúčastňovala som sa stretnutiach iba sporadicky. Keď prevzal štafetu nad mladými Vojtech Kondrót, bola som tam, myslím, dvakrát a kontakty so svetom básnikov som prerušila.

Bol i v niečom inšpiráciou pri písaní vašej básnickej zbierky?
Vojtech Mihálik bol pre mňa veľkou inšpiráciou. Vo svojej tvorbe sa zameriaval práve na nešťastné osudy žien, jednotlivými básňami sa neraz dotkol aj osudu detí. V jeho veršoch bol život, realistické dianie, jeho básne boli a sú, aspoň pre mňa, porozumiteľné. Myslím si, že mi bol svojou tvorbou veľmi blízky. S odstupom času som čítala o ňom veľa negatívneho. Ja som však také skúsenosti nemala. Stretnutia sa konali v redakcii Nového slova za prítomnosti mnohých adeptov. V tom období som bola už matkou troch detí.

 Nikdy na neho nezabudnem ani ako na človeka. Práve s jeho osobou mám spojenú pomoc iným, ktorá v tej dobe akoby verejne neexistovala. Bol to veľmi priamy, ale citlivý človek. Nakoniec, je to cítiť aj v jeho poézii. Moje deti ešte roky čítali knihy, ktoré mi daroval. V zbierke básní Roztavené putá mám z tej doby jednu báseň, ktorú mi Vojtech Mihálik, okrem iných, uverejnil v Prílohe Nového slova. Jej názov je Hrabivý kráľ.

Po poézii však prišla aj próza. Ako vnímate rozdiely pri písaní poézie a prózy? V čom sa cítite „viac doma“?
Od poézie nie je tak ďaleko k próze. V oboch je potrebné v sebe prežiť to, čo práve píšem, aby som bola pre čitateľa svojou tvorbou uveriteľná. Vždy viedla moju ruku citlivosť vnímania a zachytávala som sa reality tak, ako ma to naučil Vojtech Mihálik. Preto by som nevedela písať fikcie. V mojej tvorbe – či už v poézii, alebo v próze – je skutočný život, dych, ktorý na čitateľa sála svojím emotívnym teplom.

Doma sa cítim v poézii aj v próze. Ale pravdou je, že poézia nie je v dnešnej dobe pre ľudí taká zaujímavá a ustupuje do úzadia. Na druhej strane si myslím, že prózou a skutočnými príbehmi dám viac širšej čitateľskej obci. Preto dnes viem, že sa budem venovať próze, ale nezanevriem ani na poéziu. Kúsok poézie ponúkam aj v knihe Nesmieš povedať a som rozhodnutá, že v každej knihe čitateľovi ponúknem aj takýto zákusok.

V knihe Nesmieš povedať rozoberáte dosť náročnú tému. Prečo ste zvolili práve túto tému?
Zvolila som tému opačnej strany lásky, lebo o tej sa píše málo. Všetci chceme počuť aj čítať milé príbehy plné lásky, vášne, aby sme sa nabudili, roztúžili a zasnívali sa. Mysliac si, že je správne nevedieť o inej strane lásky, zvanej neláska či krkavčia láska a pod. Áno, mnohí to ani nechcú počuť, vidieť, ba ani čítať. Ale aj opačná strana lásky patrí k životu mnohých. Prečo teda o tom nepísať, neupozorňovať, že aj toto sa deje, že aj toto patrí do reality.

Pracovne aj súkromne sa venujem charitatívnej činnosti a poradenstvu v rôznych oblastiach. Pri tejto činnosti sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa mi otvoria a porozprávajú svoje osudy. Počúvať tie príbehy nie je jednoduché, lebo ich výpovede sú sprevádzané boľavými spomienkami, neraz slzami a silnými emóciami. Rovnako pri ich písaní prežívam silné emócie, ktoré sú potrebné pre uveriteľnosť príbehu. Verím, že aj pri ich čítaní zostáva mnohým, obrazne povedané, rozum stáť a otvára sa im nožík vo vrecku. Jeden názor čitateľky ma napriek boľavej téme rozosmial, lebo mi napísala, citujem: „Je to úžasná kniha, bolo veľmi ťažké ju dočítať, miestami som mala chuť vbehnúť do deja a prefackať to tam rad radom.“

Kniha končí otvorene. Je to zámer pre využitie fantázie čitateľa alebo sa dá očakávať, že príbeh mladej Lenky dostane aj pokračovanie?
Túto otázku som čakala a stretávam sa s ňou. Taký záver bol práve mojím zámerom. Kniha je plná zvratov a napätia, žiadalo sa mi ukončiť ju v časti, kde sa Lenka rozhodla ísť svojou cestou. Príbeh, ak sa nad ním zamyslíme, nemá zlý koniec a čitateľ si skutočne svojou fantáziou a premýšľaním vie pomôcť ukončiť ho, ako sa mu žiada a ako to sám cíti. Ale na druhej strane som bola zvedavá, koľkí čitatelia budú chcieť pokračovanie, pretože ich osud Lenky chytil za srdce a túžobne očakávajú po tých útrapách aspoň dobrý koniec. Či naozaj bude pokračovanie skutočne ešte neviem, rozhodnúť sa musí Lenka…

Ak si niekto prečíta túto knihu, tak si vás už zrejme ako autorku píšucu niečo zábavné alebo oddychové nebude vedieť predstaviť. Vy si myslíte, že by vaše pero mohlo písať i takýmto štýlom?
Sú autorky, ktoré sa venujú vyslovene láske, vášni, úžasným vzťahom plným harmónie. Je ich veľa, hlavne mladých. Je to dobre, že majú túžbu písať o týchto vnútorných citoch, pocitoch a zážitkoch a o tom všetkom tak, ako to cítia. Aj ja som mala v mladosti rozpísané dve podobné knihy, ale zostali v šuplíku, presne ako množstvo básní plných lásky, vône kvetín a rozžiarených očí. Tým, že sa ako žena, ktorá je viac než zrelá, pozerám na svet očami z iného uhla pohľadu, rozhodla som sa ponúknuť čitateľovi skôr tú odvrátenú stranu lásky. Upozorniť na to, že pod krásnym a čistým obalom je nie také krásne a čisté vnútro. Že chodíme okolo seba a nevieme, koľko prežitej bolesti v sebe skrýva jednotlivec, o ktorom by sme to nikdy ani netušili. Prečo? Lebo sa mu pozorne nezadívame do očí, nepočúvame signál jeho volajúcej duše, ktorý sa odzrkadľuje v mimike aj pohyboch. Rovnako som sa rozhodla zamerať na skryté traumy detí, lebo práve tam mnohí nevidíme, nepočujeme, necítime to, čo by sme mohli zmeniť.

Nie, dnes sa už neviem, nechcem a nebudem dotýkať skvelých hrejivých slov, to ponechám iným autorom a autorkám, ktorí to isto bravúrne zvládnu. Našla som si svoju cestu, je úzko spätá aj s mojimi charitatívnymi aktivitami a svojou tvorbou budem poukazovať na to, čo je skryté za dverami domu, bytu, izby. Držím sa hesla: „Ak zachránim čo len jedno dieťa, ženu, matku, splnila som svoje poslanie.“

Pri tejto príležitosti by som chcela spomenúť občianske združenie ESTHER, komunitný dom, v ktorom našli útočisko a dočasný domov týrané matky a ich deti. Pre toto zariadenie vykonávame s dvomi priateľkami revíznu a kontrolnú činnosť, venujeme im svoj čas, pomoc v rámci našich možností a ich potrieb. A práve tu je dostatok námetov na písanie príbehov, o ktorých by sa verejnosť inak ani nedozvedela. Mám o čom do budúcna písať, verte mi. Ak to pravdaže stihnem.

Komu každému by ste odporučili svoju tvorbu a kam by ste ju chceli ďalej smerovať?
Svoju tvorbu by som odporučila skutočne všetkým, ktorí majú sociálne cítenie a ktorých zaujíma človek ako taký. Žijeme v dobe, keď sa téma, o ktorej píšem vo svojej knihe, takmer denne otvára, prestáva byť tabuizovaná, ako tomu bolo v minulosti. Začíname ju všetci vnímať ako zlo, ktorému je treba zabrániť. Píšme, čítajme, hovorme a kráčajme s otvorenými očami, aby sme včas odhalili zlo, jeho príznaky, a tak zabránili možným následkom. Ako som už spomenula. budem sa i naďalej venovať skutočným príbehom, ponúkať ich čitateľovi v tej skutočne reálnej podobe, pokiaľ mi to hlavná postava dovolí.

Momentálne mám rozpísanú knihu dieťaťa, neskôr ženy, matky. Tento príbeh budem otvárať až dokedy jeho hlavná postava nepovie svoje „dosť“. Zaslúžila by si pomenovanie hlavná hrdinka, lebo prežiť to, čo ona a napriek tomu žiť, je – ako budú čitatelia čítať – hrdinstvom.

Knihu chcem pokrstiť dňa 25. 11. 2018 v Hlohovci, na Benefičnom koncerte, ktorý pripravujeme spolu s riaditeľkou ESTHER OZ Michaelou Bistákovou, s hudobníkom a spevákom Allanom Mikušekom a mnohými inými umelcami.

Koncert sa bude konať pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti násiliu páchanému na ženách. Výťažok z koncertu poputuje pre už spomenuté zariadenie ESTHER OZ – komunitný dom, kde našli dočasný domov týrané matky a ich deti.


Autor: Slávka Kodadová
Zdroj obrázkov: Zdenka Wenzlová Švábeková
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: