Živý sen / TVORÍME

Kráčala po betónovej ceste a všade naokolo bolo ticho. Príliš veľké ticho na tak rušné mesto. Aj napriek tomu jej to neprekážalo, pretože myšlienkami bola niekde inde. Kládla nohu pred nohu a postupovala smerom k mostu, ktorý spájal dva brehy jednej rozbúrenej rieky. Zastavila až tesne pred kovovým napojením mosta a cesty. Pohľad, ktorý sa jej naskytol, dokonale vystihoval scénu z hororového filmu. Kusy betónu boli povytŕhané a trčali z nich pevné železá, ktorých farba pripomínala krv. Mierne ju naplo, pomedzi kusy betónu totiž zbadala ležať telá. V kútiku duše verila, že len spia, že nie sú mŕtvi. Opatrne našľapovala na špičky nôh k prvej postave, aby ju nezobudila. Keď však dovidela do tváre ležiacej osobe, oblial ju bolestný strach. Oči otvorené dokorán a ústa roztiahnuté do vydesenej grimasy. Pohľadom skĺzla na zvyšok tela a nahlas zalapala po dychu. Ruky a nohy pokrútené v tvaroch, ktoré by sa počas života, nieto po smrti, nedali dosiahnuť akýmkoľvek spôsobom. Značilo to len jediné, kosti museli byť polámané, inak si to ona sama nevedela vysvetliť. Nevedela, čo mohlo spôsobiť niečo takéto a radšej to ani vedieť nechcela.

Z myšlienok ju prebralo až hromové zadunenie betónu, ktorý sa len niekoľko metrov od nej roztrieštil na menšie kúsky. Oči rozšírené od prekvapenia vytreštila ešte viac, keď pod nerovnomerným kvádrom zbadala telo. Po lícach sa jej kotúľali slzy veľké ako hrubé zrniečka morskej soli. Bola rada, že nevidí tej osobe, ktorá bola rozdrvená na kašu, do tváre. Nechcela vedieť, kto to je, bála sa, že by to bol niekto, koho poznala. A to by nezniesla vidieť.

Otočila sa späť a chcela sa vrátiť do centra mesta, odkiaľ prišla, no len čo tak urobila, ostala stáť na mieste ako priklincovaná. Všetky budovy boli v plameňoch, ktoré sa približovali k mostu. Neostávalo jej iné, ako sa rozbehnúť na most a dúfať, že sa jej podarí dostať na druhú stranu bez ujmy na zdraví. Teraz bola konečne vďačná za svoje dlhé nohy, vďaka nim totiž takmer okamžite nabrala rýchlosť a dokázala tak prekonať aj väčšiu vzdialenosť. Jej energia však nebola neobmedzená, skoro jej došiel dych a ona zrazu lapala no tom dôležitom prvku. Z pľúc sa jej dral sípavý zvuk, nedostatok kyslíka spôsoboval návrat jej astmatických ťažkostí. Donútilo ju to zastaviť. Prudko sa zohla ku kolenám a rukami sa o ne opierala. Hľadala svoj stratený dych a snažila sa pri tom nezadusiť. Zdvihla hlavu a obzrela sa okolo seba, pretože sa jej zazdalo, že počula nejaký čudný zvuk. Nič zvláštne však nenašla, nabrala dych a pohla sa ďalej. Už ale nebežala, zvolila radšej rýchlu chôdzu, pretože netúžila umrieť kvôli ohňu, ktorý sa šíril za jej chrbtom, ani na astmatický záchvat.

Znova sa ozval ten záhadný zvuk a ona opäť zastavila. Mala pocit, že sa to ozýva od kraja mosta, kde bolo prepadnuté zábradlie a kúsky betónu sa drobili dole do rozbúrenej vody. So všetkou opatrnosťou sa priblížila ku kraju a mierne sa nahla dopredu, aby dovidela. To však nestačilo, preto si ľahla na brucho a doplazila sa ešte bližšie k okraju. Prstami sa zakvačila o trúsiace sa čiastočky betónu a hľadela dole. Nič však nevidela, a tak sa chcela postaviť na nohy a utekať na druhý breh. Ešte skôr, ako sa začala dvíhať, sa za ňou ozval zvuk. Prudko sa otočila na chrbát a vykríkla od hrôzy. Mŕtvy človek sa k nej približoval a ona sa bála. Bol od nej len kúsok a dievčina sa pripravovala na svoju smrť. Pevne stisla viečka k sebe, keď k nej mŕtvola natiahla ruku. Čakala na dotyk, no ten akosi neprichádzal. Miesto toho pocítila okolo seba vietor a obávala sa toho najhoršieho. Otvorila oči a jej domnienky sa potvrdili. Letela dole do vody spolu s kusiskom betónu. Ani nevedela, kedy sa ten kus odtrhol, no to pre ňu teraz nebolo podstatné. Smrť sa k nej blížila, chniapala po nej svojimi dlhými rukami. A ona len kričala: „Aaaaaaaaaaaaaa!“

Prudko sa strhla vo svojej posteli a jej telo vystrelilo do sedu. Obzerala sa zmätene okolo seba a až po chvíli si uvedomila, že to všetko bol len zlý sen. Odporná nočná mora. Odkopla paplón a skontrolovala si svoje nohy, ruky, dokonca sa zdvihla z vyhriatej postele a prešla sa po celom byte, v ktorom vládlo nočné ticho. Každý doma spí, len ona už teraz nezažmúri ani oka.


Autor: Martina Holotňáková
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: