Zodiac ani Dahmer už zo mňa nebude / TVORÍME

Mohol som mať asi 21 rokov, keď som sa rozhodol, že sa stanem vrahom.

Spočiatku to bol len číry záujem o sériových vrahov, ich motiváciu a myslenie. Neskôr sa to vyvinulo v celkovú prestavbu vlastnej životnej filozofie – a celé to došlo do bodu, keď som si sám začal plánovať, ako sa stanem jedným z nich.

Podrobne som si naštudoval najslávnejšie prípady sériových vrážd a postupne som odhaľoval chyby, ktorých sa páchatelia dopustili. Väčšinou išlo o chybu charakteru – mali dobrú motiváciu i zaujímavý spôsob, akým vraždu spáchali, no všetko im to zhatila nejaká charakterová črta, stojaca v ich ceste. Najčastejšie išlo o privysoké ambície či ego, skrz ktoré si človek mnohokrát neuvedomuje svoje nedostatky.

Veľmi skoro som si uvedomil, že základom pre sériového vraha je pokojná a ničím neotrasiteľná chladnokrvnosť. Ak chcete niekoho zabiť, nesmie vám v tom zabrániť ani len náznak emočného vypätia. Žiadne potenie, trasenie rúk ani divoké búchanie srdca. A práve toto je niečo, s čím sa musíte narodiť, aby ste v tejto oblasti dokázali byť profesionálom.

Ďalej motív. Náhodná obeť sa mi vždy zdala neužitočná, aspoň v tom prípade, ak by to nemalo nijaký vyšší zmysel. Preto som zopár rokov premyslene sledoval svoje okolie a emócie, ktoré som voči nemu mal, aby som si neskôr dokázal vybrať vhodnú obeť – takú, po ktorej zavraždení by som sa cítil ako víťaz a zároveň by som si mohol povedať, že som pre seba urobil niečo užitočné.

A nakoniec, premyslenie všetkých detailov a zabránenie akýmkoľvek nevyžiadaným dôsledkom. Veril som, že ak človek premýšľa s chladnou hlavou, logicky a uvážene, nemôže sa stať, že by ho neskôr mohol niekto vypátrať. Okrem toho – žijeme predsa na Slovensku.

Už dva roky som podrobne rozoberal všetky tieto plány pre úspešné začatie mojej kariéry sériového vraha, ktorý by sa bol preslávil vo svete a bol by odhalený až po smrti. Ešte stále som však váhal, pretože som bol toho názoru, že sám seba nepoznám natoľko, aby som vedel, ako sa v danej situácii zachovám – či mám vrodené schopnosti vraha, alebo sa roztrasiem pod morálnym základom, ktorý do mňa spoločnosť vložila, a zničím tak seba i cestu, po ktorej som sa rozhodol ísť.

Osud však rozhodol za mňa a dokázal mi, že človek nikdy nemôže byť úplne pripravený na všetky možnosti, ktoré sa môžu stať.

Sedel som práve v krčme s mojimi priateľmi z práce – pracoval som ako technik v jednej menej známej rozhlasovej stanici. V spoločnosti som sa nikdy necítil úplne príjemne; vždy ma zachvátil pocit, že sa nemôžem úplne uvoľniť a takmer nikdy som nedovolil opiť sa – to by znamenalo stratu kontroly nad situáciou i sebou samým. Preto som len sem-tam usŕkal z piva položeného predo mnou a počúval som Artura, ako práve rozoberá nejakú oplzlú príhodu z festivalu, na ktorom bol toto leto.

Aj keď som mal hlboko v sebe zakorenený pocit vydedenia zo spoločnosti, v ten večer som sa celkom dobre bavil a medzitým som ešte aj sledoval svoje okolie. Cez zadymené prostredie krčmy som sledoval ľudí pri susedných stoloch a premýšľal som nad nimi. Robieval som to často.

Jedno nepatrné štipnutie náhle zmenilo celú realitu a ja som na pár sekúnd nechápal, čo sa vlastne stalo. Zamračil som sa a pozrel som sa dolu; mal som prestrelený hrudník. Pozrel som sa pred seba a videl som zhrozených chalanov, ako vyskakujú zo stoličiek v panike a vyvaľujú oči na dieru v mojej hrudi.

Niekto by bol povedal, že postrelenie musí bolieť ako šľak, ja som však naozaj necítil nič viac ako slabé uštipnutie – zrejme to bol následok šoku. Síce som necítil bolesť, no cítil som prejavy daného skutku – všetko v miestnosti sa razom spomalilo, vnímal som oveľa intenzívnejšie ako obvykle a telo som mal ako z gumy. Videl som, ako ľudia okolo mňa otvárajú ústa v zdesených výkrikoch, no nepočul som takmer nič.

A potom sa predo mňa postavila moja ex s pištoľou v ruke. Mala na sebe čiernu koženú bundu – veľmi sa nezmenila od okamihu, kedy som ju videl naposledy. Na tvári mala pokojný výraz a hľadela na mňa ako na tú najväčšiu špinu, aká existuje. Opovrhovala mnou.

Zvalil som sa na zem následkom straty veľkého množstva krvi, no bol som stále pri vedomí. Ležal som jej pri nohách. Nechápal som, čo sa deje. Podviedol som ju. Ale to bolo takmer pred pol rokom – už dávno sme spolu nič nemali. Nestretávali sme sa, nevolali sme si, takmer nič som o nej nevedel. Potom som si to uvedomil.

„N-nie! Ešte nie!“ zavrčal som a pohol som sa smerom ku nej.

Prišla na mňa hrôza. Nemohol som zomrieť, ešte nie, ešte som nevykonal to, k čomu som bol predurčený. Bol som vo finálnej fáze svojho dlhého plánovania, všetko bolo ešte predo mnou – pôžitok z dobre vykonanej práce, kochanie sa zmätkom v médiách a neúspechom bezpečnostných zložiek.

A ona ma predbehla. To nevinné dievča, o rok mladšie odo mňa. To dievča, čo malo rado mačky a Jane Austenovú, čo pracovalo ako sestrička v miestnej nemocnici. To dievča, ktorej som zlomil srdce a ktoré potom plakalo a vyhadzovalo mi oblečenie von oknom.

Na jej tvári som spozoroval všetko to, čoho som chcel raz dosiahnuť ja.

Škriabal som sa k nej a odmietal som zomrieť takou potupnou smrťou pred splnením svojho poslania; no zároveň som cítil nesmierny obdiv k tej, čo stála nado mnou ako bohyňa života a smrti.

Sklonila sa nado mňa a usmiala sa: „V tvojich plánoch si spravil jednu zásadnú chybu,“ pošepkala, „nerátal si so mnou.“ V rádiu práve hrali Sorry You´re Not The Winner od Enter Shikari.


Autor: Sofia Prétorová
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: