Zuzana Šedá: Viac lásky a pochopenia by nám naozaj uľahčilo život

Zuzana Šedá vyštudovala históriu a slovenský jazyk a literatúru v Nitre. Dnes pracuje ako učiteľka dejepisu a slovenčiny. Popri tom stihla napísať knihy Úteky (Ikar 2013), Hľadaj ma (Ikar 2015) a najnovšie aj zbierku poviedok Farby ženy (Enribook 2017). Okrem toho, že učí, je taktiež matkou a ženou, ktorá si rada odpočinie počas prechádzok v prírode alebo pri maľovaní, pletení či vykonávaní ručných prác.

Dobrý deň! V prvom rade by som sa vám chcela poďakovať za poskytnutie rozhovoru. Povedzte mi, ako to všetko stíhate? Ste učiteľka, matka, spisovateľka. Vzhľadom na to, že ľudia majú vo zvyku hovoriť, že nemajú čas, vy toho stíhate celkom dosť…
Dobrý deň. S radosťou, ale musím vás hneď na začiatku sklamať. Nestíham. Máme doma dve školáčky, a tak sa venujem predovšetkým im. Aj práca učiteľky si vyžaduje svoj čas a energiu, takisto ako písanie. Príbeh, ktorý píšete, vás úplne pohltí, musíte sa vcítiť do každej postavy a ja to neviem robiť len tak, že si sem-tam ukradnem chvíľku. Preto momentálne vôbec nepíšem.

Dočítala som sa, že literatúru a písanie máte radi odmalička. Potom ste šli študovať slovenský jazyk a literatúru a históriu. Šli ste na vysokú školu s tým, že sa budete venovať výhradne učiteľstvu alebo ste rátali aj s písaním popri tom?
Určite nie. Písala som odmalička, to je pravda, ale nikdy nie s tým vedomím, že by mi niekedy vyšla kniha. Literatúra aj história sú moje veľké lásky, preto som si ich vybrala ako študijný odbor.

Vaše prvé dve diela Úteky Hľadaj ma sú romány. Najnovšie vám však vyšla zbierka poviedok. Pohrávali ste sa s myšlienkou na zmenu žánru už dlhšie?
Poviedky z knihy Farby ženy som napísala skôr ako oba romány. Posielala som ich do rôznych súťaží, niektoré z nich boli aj ocenené. Všetky boli najskôr uverejnené na internete a dá sa povedať, že k románu ma vlastne priviedli poviedky. Keďže rada skúšam nové veci, vyskúšala som si aj zložitejší literárny žáner.

Človeku sa zdá, že napísať poviedky je ľahšie a rýchlejšie, ako napísať celistvý román. Keďže vy to môžete z vlastnej skúsenosti porovnať, pýtam sa, kde je pravda?
Ak máte dobrý nápad, napísať poviedku trvá naozaj kratšie ako román, to je logické.  Pamätám sa, že jeden príbeh som nosila v hlave asi rok, potom som si k nemu sadla a napísala som ho za jeden večer. Ale napísať poviedku nie je vôbec ľahšie. Aby vám čitateľ uveril, postavy musia mať minulosť rovnako ako tie románové. A na menšom priestore sa často hrá oveľa ťažšie, ako keď ho máte k dispozícii viac.

Okrem toho sa vaša tretia knižka líši aj tým, že vyšla v inom vydavateľstve, ktoré navyše funguje inak. Enribook vydáva knihy na vlastné náklady autorov. Prečo ste sa tak rozhodli? Myslíte si, že to je lepšie?
Veľké vydavateľstvá sa veľmi nehrnú do vydávania poviedok. Hlavne, ak ide o neznámeho autora. A ja nie som dostatočne trpezlivá, aby som posielala rukopis na všetky možné strany a čakala na odpoveď. Preto som skúsila túto cestu.

Keď som čítala Farby ženy, páčilo sa mi, že sa v nich skrývalo mnoho príbehov a osudov dievčat, dcér a matiek. Keďže poviedky sú zamerané na nežnejšie pohlavie, napadla mi myšlienka, či bolo zámerom tejto útlej knižky vykríknuť nejaký odkaz do sveta alebo ste len chceli dať ešte viac do povedomia to, že byť ženou v súčasnej dobe nie je ľahké, pretože každé dievča či žena má problémy – v práci, škole, v láske alebo manželstve…
Väčšina poviedok chce naozaj niečo vykričať alebo aspoň upozorniť na súčasné problémy bežných žien, na veci a pocity, ktoré sa často hanbia priznať aj samy pred sebou, pritom ich potláčanie a neriešenie ich často privádza do situácie, keď už môže byť naozaj neskoro. A ony majú pocit, že niet cesty späť.

Do vyše sto strán ste dokázali vtesnať 17 poviedok. Keď sa nad tým zamyslím, určite nebolo ľahké vymyslieť 17 iných príbehov. Čo vás k písaniu inšpiruje? Sú všetky tieto poviedky napísané podľa skutočných príbehov, reálnych žien či živých spomienok?
Inšpiráciu nachádzam v skutočnom živote. Niekedy stačí detail, slová zachytené medzi ľuďmi, zážitok, ktorý vám vyrozpráva kamarátka… Ani jeden z príbehov sa však nestal tak, ako som ho napísala. Sú to také kokteily zamiešané z fantázie a reality, v niektorých prevláda skutočnosť, v iných je zase viac vymysleného.

Akými očami sa dnes pozeráte na mladé ženy? Pretože tak ako všetko okolo nás, aj my, ľudia, muži či ženy, sa vyvíjame. V minulosti boli ženy hanblivejšie, konzervatívnejšie a poslušnejšie. Celkom ľahko sme tolerovali machizmus. Dnes sú ženy a poväčšine aj dievčatá odvážnejšie, priebojnejšie, schopnejšie, ale zároveň aj ľahšie strácajú životné hodnoty…
Aj dnes sú niektoré ženy hanblivejšie, konzervatívnejšie a poslušnejšie ako iné. A ja som ešte neprišla do štádia, kedy by som vravela – za mojich mladých čias… Na žiačkach v škole síce naozaj pozorujem viac odvahy, ale mám i dievčatá, ktoré sú doslova také tiché myšky. Doba je síce rýchlejšia, ale i gény a výchova urobia svoje. Životné hodnoty takisto často zrkadlia rodinnú situáciu.

V dnešných dňoch ľudia bojujú za práva zvierat, homosexuálov či za ochranu prírody, aj keď na svete ešte stále neexistuje všade feminizmus, zrovnoprávnenie žien. Myslíte si, že je nevyhnutné, aby boli ženy rovnako platené či chápané ako muži, alebo ste toho názoru, že nás čaká ešte veľmi dlhá cesta, aby sa táto myšlienka pretransformovala do reality?
Bojujeme za svoje práva, čo je dobré a prirodzené. Len by sme nemali zabúdať na svoje ženstvo. Nemôžeme byť ako muži, takisto ako muži nemôžu byť ako my. Feminizmus je často nešťastne chápaný a boj za práva ženám môže i uškodiť. Vlastne ani nemám rada slovo boj. Ľudia dnes veľmi radi útočia, hlavne v internetovom priestore, kde sú v akejsi pomyselnej anonymite. Človek vysloví názor a tí čo majú iný sa naňho vzápätí vrhnú ako supy, veď ho treba čo najviac zosmiešniť! Viac lásky a pochopenia by nám naozaj uľahčilo život. Ženám rovnako ako mužom.

Vráťme sa však naspäť k písaniu. Máte nejaký režim, počas ktorého píšete len v noci a so šálkou čaju v ruke? Alebo píšete vtedy, keď sa na to cítite?
Keď boli deti malé, písala som väčšinou, keď spali. Niekedy cez deň, inokedy v noci. Keď nastúpili do školy, písania ubúdalo, už som v podstate len opravovala, čo som napísala predtým, napr. ako poviedky z najnovšej knihy. Tie si sama pre seba volám materské, lebo som ich všetky napísala počas materskej dovolenky.

Pracujete na niečom novom? Môžete nám prezradiť viac?
Mám rozpísaný román o troch susedách. Hoci som ho mala celý vymyslený a dá sa povedať, že občas si na svoje hrdinky spomeniem, pridám im nejakú vlastnosť či zmením ich osudy, už veľmi dlho som ho neotvorila a prestávam veriť, že ho niekedy dopíšem. Ale zase mi je ľúto, nedať im šancu dostať sa do knižky a medzi ľudí. Možno by sa niekomu zapáčili.


Autor: Ema Šašalová
Zdroj obrázkov: autor, Šedá
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: