Zvrátenosť skrytá v čokoláde / TVORÍME

Pamätáš, ako si voňala po čokoláde a bola si celá žeravá? Dávala si mi zo seba štvorček po štvorčeku a lahodne si sa mi rozplývala na jazyku. A občas si si zaslúžila hryz do tvrdého orieška v tebe obsiahnutého.
Pamätáš na tú zimu, ktorá ťa roztopila? Nemožnosť ťa viac hriať mojím obalom. To bol koniec môjho sveta. Zrejme všetky moje ja boli iba pozlátkou.
Pamätáš, ako si mi opakovala večne dokola: V živote je zlé číslo tri? To ale, našťastie, nebol náš prípad.
Pamätáš, ako sme si veštili z kníh? Povedala si stranu, číslo riadku a tam bola tá veta. Vtedy, skutočne nelogická, po čase viac než atemporálna: „Padla jej na zem a čiastočky sa rozpŕchli po podlahe.“
Pamätáš, ako si sa smiala na tom vtipe, čo si počula v rádiu, že sex spôsobuje stratu pamäti, ale už si zabudla, kto to povedal?
Jasné, že nepamätáš! Ako by aj! Aj keď ťa už nikdy nedám do pôvodného stavu a omrvinky z teba budú stále nenájdené, počkám si na teba. Nech to bude trvať ako dlho chce.
Rozpadnutá. Rozlomená. Rozbitá. Tak sa cítiš? Mám poskladať tvoju skladačku alebo chceš byť novou? Len mi nevrav, že moja puzzla sa už k tvojej nehodí.
Viem, bola to aj moja chyba. Ale čo z dvoch nežných porcelánov? Chýba nám obom džbán? Nie, synchrónne odpovedáme. Vystačíme si samy (!).
Asi im to ešte nedošlo, však? Ani keď ťa držím za ruku a rozplývam sa z tvojej krásy. A bozkávam ťa na srdiečkové pery. A hladím ťa po dokonalej tvári. A šepkám ti vyznania do ucha. Som jediný človek, ktorý vidí tisíc odtieňov tvojho smiechu. Pre mňa si dokonalá.
Vieš, čo ma však mrzí? S tým sa dá zmieriť, že si ma nepamätáš. Aj s tým, čo sme spolu prežili. Ale nemôžem sa zmieriť s tým, čo pre seba znamenáme. Vieš, sme výnimočný pár.
Vyčítaš mi, že som ti rozhrýzla srdce. Pomlela rebrá. Spálila nohy. Vykrútila žily. Rozdrvila nervy. To nie je pravda! Fakt si nespomínaš?
Stlačila som replay. Stále nič? Nevidíš tie dokrivené a odvrátené tváre osôb vraviacich si ľudia? To pohŕdanie? Tie pohľady? To odpľúvanie si? To kývanie hlavou? Tú bitku? To sklo?!
Teraz sa ti rozjasnilo, však? V hlave ti nabehli kontrolky. Takže nie ja. To oni. A ich nedôverčivosť. Voči tomu, že sme rovnakého druhu. XX. Ja viem, že ty chápeš, to oni nie. Pre nich je len XX + XY úplne normálne. My nie. My nie. My nie. Chápeš tú ľudskú zlobu? Je mi z nej nagrc! Teraz byť tak vygumovaná ako ty a na nič zlé nemyslieť!
Doktor mi dnes povedal, že už nikdy viac neprehovoríš. Ani si nespomenieš. To mi neprekáža. Ale to, čo pre seba znamenáme, to nezmazali, však nie? Kývaš hlavou sprava doľava. Ešteže ma vnímaš. A to som sa už chcela vzdať obyčajným klávesnicovým tlačidlom delete.
Viem, že ma miluješ, inak by si teraz svoje prsty nepreplietla s mojimi, ale ukázala by si mi nanajvýš prostredník, ako si to mala spočiatku vo zvyku.
My sme však perfektná dvojka. Dva omyly prírody. Dva slobodné motýle letiace spolu. Kam? Tam, kde všetci vedia, že sme tým, kým sme, a nie tým, kým nie sme.


Autor: Daniela Lysá
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: